Šťastný stesk (CZ)

Eduardo Lourenço vo svojej eseji Portugalský čas píše o clivote, melanchólii a nostalgii ako o obmenách nášho vzťahu k času. Nie však k času ako abstraktnej veličine, ale k „ľudskému času“, ktorý umožnuje fiktívne prerušenie časovej postupnosti a nevratnosti tým, že nám skrze silnú emóciu dáva pocítiť pominuteľnosť i večnosť. Ak melanchólia pozerá na minulosť ako na definitívne stratenú a nostalgia sa upína k určitému miestu alebo okamihu mimo nášho dosahu, clivota je labyrintická a neuchopiteľná, je v nej niečo naivné. Cez clivotu si nielenže znovu vydobývame minulosť ako raj a dávame jej zmysel, my si ju - ako snívajúci - vynachádzame. V krajine clivoty, rovnako ako v snoch, nikto nezomiera. Nie je v nej tragika. Planieme tam v čase bez toho, aby nás strávil. Podľa Lourenca je clivota výrazom nadbytku lásky ku všetkému, čo si ju zaslúži.

Takto chápaná clivota - teda ako nezreteľný siahodlhý akord, znejúci skôr spoza obrazu, než odvodený z konkrétneho výjavu na ňom - bol intuitívnym kľúčom pri výbere fotografických súborov pre výstavu absolventov zlínskeho ateliéru. Fotografické práce vznikali v priebehu desaťročí pôvodne k rôznym témam, ale spoločenská klíma posledných niekoľkých rokov pozvoľna vytvorila nový možný rámec na ich čítanie.

Hraničné pocity izolácie, osamelosti, prázdnoty, absencie zmyslu, uvedomenia si relatívnosti doterajších istôt, dočasnosti vecí, dejov, vzťahov, zdravia i samotného života nás zároveň priviedli k potrebe vnútorného zmierenia a k prijatiu nevyhnutného. Boli sme vyzvaní znova v sebe nájsť a definovať zdroj pokoja. Opätovne sa pokúsiť hľadať krásu a reflektovať hlbšiu podstatu sveta. Odtrhnúť sa od pominuteľnej až márnej každodennosti, ale zároveň zostať bdelí v prítomnom okamihu. Častejšie unikať pred únavným mediálnym tokom informácií, obrazov a komodít na stíšenie, vizuálne vyprázdnenie a kontempláciu.

Jednou zo základných charakteristík fotografického gesta je jeho schopnosť urobiť rázny rez lineárnym prúdom konsekvencií a vystaviť zachytený okamih pohľadu z ánfasu – z perspektívy večnosti. Dať mu možnosť vymaniť sa z úzkosti času. Takto vzniknutý obraz, vyviazaný zo sledu momentov, zároveň potvrdzuje svoju osamelosť pred svetom a vydanosť smerom k divákovi.

Z fotografií mladých autorov môžeme odčítať rôzne metaforické obrazy sveta: Je ako večne prepisovaný a premazávaný palimpsest školskej tabule alebo ako otvorená kniha, pretlačená obrazmi stromov, odkazujúcich k jej fyzickému prapôvodu? Alebo je skôr podobný sklenenej ploche poliatej vývojkou – tajomnou matériou prebúdzajúcou obrazy k nadstavenému životu? Ďalšie súbory prinášajú scenérie miest vystavaných na ruinách svetla, priestorov pulzujúcich medzi zasneženou krajinou a bielou plochou stenou a tiež zákutia nazerané z perspektívy dávno strateného i znovunájdeného pohľadu dieťaťa. Zdanie zvláštnej clivoty vnímame aj v portrétoch vytváraných aparátom ukrytým za zrkadlom. Skrz jasné oči modelov, sledujúcich neprítomne aj uprene svoj vlastný pohľad, hľadíme späť na seba a ďalej do seba. Melancholická noktúrna s osamotenými rozjímajúcimi postavami nás privádza do bezčasia naplneného snívaním, zatiaľ čo zväčšeniny podôb zločincov zo začiatku dvadsiateho storočia naliehavo sprítomňujú duševné pohnutie, doposiaľ ukryté v policajných kartotékach. Téme márnosti vanitas so stemnenými radosťami dekadentných slávností plných múch kontruje chuchvalec vlasov vymetený z kútov izby a znova volá k vnútornému pozbieraniu sa.

Na záver zostáva zodpovedať otázku: Prečo spájať clivotu so šťastím? Cnie sa nám obvykle po niečom, o čom vieme, alebo aspoň tušíme, že je. Čoho sme sa kedysi na chvíľu dotkli alebo, čo sme letmo zazreli. Záblesk numinózneho, ohromenia i dojatia, poznania straty, docenenie a vďačnosť, vedomie tajomstva, neschopnosť vypovedať (iba naznačiť), matná spomienka, náhly záchvev radosti, naliehavá prítomnosť, naliehavá absencia, príliš bezvýznamná vec, príliš obnažený hlas. Clivota bolí, ale súčasne je liečená vzrastajúcou túžbou, ktorá ju odlišuje od tiesne alebo zúfalstva. Otvoriť clivotu do nádeje a tým ju preliať mimo čas a priestor znamená dopriať vlastnej minulosti definitívnu budúcnosť.

Text: Lucia L. Fišerová

Vstup voľný

Pozrite si program celého festivalu Mesiac fotografie 2022.