Martin Kochan

Výstava je súčasťou Mesiaca fotografie.

Fotograficky zaznamenané intervencie alebo situovania sa autora – performera – do konkrétneho mestského alebo prírodného prostredia   majú aj na Slovensku už pomerne dlhú tradíciu, nielen vo vizuálnom umení ako súčasť už etablovaného žánru performancie, ale aj vo fotografii. Spomeňme si len na početné diela autorov slovenskej novej vlny v Prahe, ktoré väčšinou vznikali na pomedzí záznamu performancie a následnej manipulácie s ním – príznačné sú v tomto smere napr. fotomontáže Mira Švolíka, ktorého možno považovať za jedného z fotografických predchodcov Martina Kochana.

V široko rozvetvenej tvorbe Martina Kochana tvoria fotozáznamy situačných improvizácií v konkrétnom priestore iba jednu, ale zato dôležitú vrstvu. Vznikali počas takmer celého uplynulého desaťročia – spočiatku na spoločných potulkách s o niečo starším Cyrilom Blažom – ulicami slovenských miest (najmä Trnavy a Bratislavy), neskôr sa fotograficky zaznamenaným situačným intervenciám venoval čoraz častejšie Martin Kochan sám, a zároveň rozšíril ich akčný rádius. Dôležitým rámcom pre jeho účinkovanie sa okrem schátralých periférnych kulís moderných miest stala voľná príroda, menej poznačená ľudským úsilím, ale vytvárajúca prostredie, do ktorého autor vlastným situovaním, vsadením premieta svoje životné pocity a súkromné prežívania.

Kochanove intervencie sú podľa jeho vyjadrenia často spojené s jeho „sochárskym figuratívnym vzdelaním, s kritikou voči nacionálnej politike vo verejnom priestore“.  Ako akčný komentátor pôsobí Kochan neúnavne, až hyperaktívne, takmer všadeprítomne, súbežne využíva početné známe, ale aj novovytvorené performatívne praktiky. V porovnaní s akčnými predchodcami nechce pôsobiť zdržanlivo a civilne, oveľa viac sa obnažuje, nielen duševne, ale aj fyzicky (aj v tom je blízky slovenskej novej vlne), akoby sa vydával v šanc často nevábnemu prostrediu mierne spustnutej civilizácie celý a bezvýhradne. Vyskytuje sa niekedy až v extrémnych polohách, náročných na fyzickú výdrž, niekedy zaujme postoj figúry vyrovnávajúcej balans vo výške – ako povrazolezec, Ukrižovaný (?)... Narážky na poklesnuté kresťanské tradície sú pomerne časté. Možno tu pôsobí aj genius loci (Trnava známa ako slovenský Rím).

- Aurel Hrabušický