AES+F Trimalchiova hostina

Kurátor: Evgeny Berezner

Koncept krásy tohto ruského kolektívu skutočne hraničí so škaredosťou, ako nektár klzká vízia pôvabu sa so štipkou honosnosti, dôvtipu a s dostatkom kontradikcií odkrýva v dielach Posledné povstanie (2007), Trimalchiova hostina (2009 – 2010) a Allegoria Sacra (2011). Lev Evzovič zo skupiny AES+F odhaľuje umeleckú stratégiu skupiny: „V našom dokonalom svete je človek utláčaný nadbytočnosťou a dostupnosťou pôžitku. Tento fakt sa nesnažíme dekonštruovať, ale pozeráme sa naň akoby cez zväčšovacie sklo. A to nás privádza na novú, grotesknú, priam halucinogénnu úroveň.“

Všetci a všetko, čo sa objaví v spomínanom orgiastickom video triptychu, je preto zároveň úchvatné aj odpudzujúce. To je jeden z mnohých paradoxov nachádzajúcich sa v dielach ruského kolektívu, ktoré identifikoval Javier Panera, bývalý riaditeľ Domus Artium 2 (Centrum súčasného umenia Salamanca): „Ako všetky novo-barokové výtvory, práce skupiny AES+F sú živené morálnymi a kultúrnymi paradoxmi: zvádzanie a ohrozenie; hyperrealizmus a umelosť; klasicizmus a súčasnosť; spiritualita a senzualita; historicizmus a zánik histórie.“

Skupina (Tatiana Arzamasova, Lev Evzovič a Jevgenij Svjatsky – A, E a S) sa sformovala v roku 1987. Evzovič a Arzamasova už boli v tej dobe päť rokov manželia, zobrali sa po ukončení štúdií na Moskovskom inštitúte architektúry. Svjatsky, vyučený knižný grafik, dvojicu prvýkrát stretol koncom 80. rokov minulého storočia a rýchlo sa chopil príležitosti stať sa súčasťou ich „horúčkovitého pátrania po identite v Rusku dominovanom umením perestrojky“, ako hovorí Evzovič.

Ich projekt z roku 1991, Dekoratívna antropológia, vystavený na Kuskovom panstve v Moskve, určil teatrálny tón ich umenia: gýčové veľkoformátové maľby mužských aktov viseli hneď vedľa inštalácie vytvorenej z injekcií určených na krvnú transfúziu. Trio zmenilo svoje smerovanie v roku 1995, keď sa jeho členovia začali zaujímať o „estetiku módy a reklamnej fotografie“ a keď sa ku skupine pridal Vladimír Fridkes (preto F), fotograf, ktorého práce boli publikované napríklad v časopisoch  Vogue či Marie Claire.

Manipulácia s ikonografiou komerčného sveta módy a reklamy bola od tých čias pre kolektív príznačná a využívali ju ukážkovo. Posledné povstanie, video-inštalácia z roku 2007, pozostávajúca z troch obrazoviek a ukazujúca mladistvé modelky a modelov v teniskách a vojenských nohaviciach, ako sa oddávajú elegantným prejavom násilia v spomalených záberoch za zvukov Wagnerovej Götterdämmerung, uchvátila umelecký svet na benátskom Bienále 2007. Toto dielo divákom sprostredkúva virtuálny svet, ktorý sa odvoláva na súčasnú virtuálnu kultúru a virtuálnu realitu a ktorý zachytáva energiu totalitného umenia filtrovaného štýlom baroka.

O dva roky neskôr kolektív vytvoril  ďalšie dôkladne premyslené video, zas a znova postavené na zvodnej estetike Calvina Kleina a Caravaggia. Trimalchiova hostina od kolektívu AES+F aktualizuje príbeh rímskeho plutokrata Trimalchia z Petroniusovej novely Satirikon. Satirikon je dve tisícročia stará satira na pôžitky rímskych zbohatlíkov, ktorá stanovila referenčný rámec pre spôsob, akým kultúra 20. storočia vníma orgie z čias Nerovej vlády. Tým pádom tiež stanovila parametre pre dielo kolektívu AES+F z roku 2009.

Trimalchio, obscénne bohatý muž, bývalý otrok, je ultimátnym obrazom pôžitkára. Jeho neslávne známe deväťchodové večerné slávnosti z neho robia najväčšieho nemravníka latinskej literatúry: „Historici pokladajú Trimalchiovu hostinu za jeden z najlepších zachovaných opisov domácich orgií z čias Nerovej vlády... Trimalchio sám je starý a neatraktívny, alkoholik a chlípnik. Jeho dom je však priestorný a pôsobivo zariadený; jeho sluhovia sú naobliekaní v drahých kostýmoch.” A práve tieto nepoškvrnené úbory služobného personálu sa stali dôležitým základom pre video skupiny AES+F, ktoré predstavuje „švédske stoly“ sexy a sexu chtivých služobníkov.

V treťom projekte kolektívu AES+F s názvom Allegoria Sacra (2010 – 11) je prítomný iný podtón, jednoznačne menej sexuálny a  spirituálnejší. Skupina v tomto diele obracia svoju pozornosť na očistec, kde duše polohriešnikov, akými sú napríklad nepokrstené deti či slušne žijúci pohania, čakajú na svoj osud. Spôsob, akým kolektív AES+F interpretuje toto teologické predpeklie, je pre nich neobvyklý, keďže aj Posledné povstanie aj Trimalchiova hostina sú zobrazením pekelnej a súčasne nebeskej stránky existencie v 22. storočí. V tomto diele sa autori prekvapivo vracajú do 15. storočia, keď si ako podklad pre svoj očistec vyberú obraz Allegoria Sacra (1490 – 1500) Giovanniho Belliniho, ktorý je v majetku galérie Uffizi vo Florencií. Toto tajomné veľdielo, na ktorom sa nám pred očami rozprestiera balustráda týčiaca sa nad doširoka sa tiahnucou vodnou hladinou, je posiate ikonografiou kresťanských a starovekých postáv, medzi ktoré patria Madona, Sv. Sebastián a tiež osoba, ktorá pravdepodobne zobrazuje apoštola Pavla.

Perspektíva tohto diela prekvapuje každou vrstvou, ktorá sa pred očami diváka postupne odhaľuje. Je to dielo, ktoré v rovnakej miere upokojuje aj znepokojuje; prečo, napríklad, postavy v popredí prísne dohliadajú na cherubické deti, ktoré sa zdajú byť fyzicky aj morálne nespútané (brány balustrády sú doširoka otvorené, fungujú teda ako okno do nevľúdnejšieho sveta)?

Výstava je súčasťou Mesiaca fotografie

---------

Vstup: 5€