Slovinské veľvyslanectvo pozýva na každoročný medzinárodný festival Mesiac fotografie. V priestoroch veľvyslanectva sa tentokrát predstaví slovinská fotografka Nataša Segulin výstavou V prístave. Fotografie zachytávajú najväčší slovinský prístav Koper z inej perspektívy.
Dejan Sluga, Kurátor
vstup je voľný
Mesiac fotografie 2017
Miesto: Veľvyslanectvo Slovinskej republiky, Ventúrska 5, Bratislava
Pondelk - piatok od 9:00 - 16:00
4.11 - 5.11 od 10:00 - 14:00
--------------------------------------
Vo svojej najnovšej tvorbe fotografuje Nataša Segulin tvary (oceľové lano na prove lode, záhadné kruhy vo vode, kontajnery, schody, žeriavy, kolesá, koridory, veže, kríže, vodovodné trúbky, značky v prístave, hromady uhlia), mihot čistých tvarov vo vodnom zrkadle, vlniace sa a odrážajúce sa slnečné lúče v odlive a jemné prúdenie vodnej hladiny, vyžarujúcej farebnú hmotu, ktorá sa oddeľuje od ostatných čiernobielych z(obraz)ení…
Zaujíma ju najmä lyrickosť kruhu, čistých línií, elíps a štvorcov, ich ohniskové body, ich hybná sila, automatická náhla zmena, ktorá vytvára vizuálnu udalosť… Jav je v Natašiných fotografiách, ako by povedal filozof, neredukovateľná singularita, akási zrazenina, ktorá je reprezentatívna, a zároveň je reprezentáciou reprezentácie, ktorú sa nám snaží umelkyňa vykresliť. Fotografia je javom ako prekrytie prázdnoty za zobrazenými objektmi a efektmi. Udalosť je najdôležitejším spojovníkom týchto efektov a teraz patrí vzťahu medzi fotografkou, jej vonkajším-vnútorným pohľadom a divákom. Udalosť je spôsob, ako zachovať symbolickú povahu obrazu, jeho význam a „väzbu" na spojenie pri pohľade na zdanlivo nijaký a prázdny obsah. Jav, ktorý odhaľuje Nataša Segulin v sérii „V prístave“, podporuje formu, ktorá vôbec nie je prázdna a nenaplnená, ale je zdôraznená, subjektivizovaná a „duchovná". Vo všetkých fotografovaných objektoch je akási nostalgia, nejaký druh zamyslenosti a melanchólie – to už je však charakteristický znak. Znak toho, čo nás približuje k vzťahom a udalostiam v zálive Koper. Jav je preto podľa Badiou „tiché začlenenie neznámej pravdy", pre ktoré filozofia nachádza veľmi zvláštny bod, lebo sa to vzťahuje k vnútornému (nie prenikavému a krikľavému) tichu samotnej umelkyne. ... Jej vnútorný pohľad tu funguje ako nástroj, ktorého prostredníctvom je stelesnené lumen / lux / svetlo, čo mi dovoľuje byť tým pohľadom („dovolím si teraz rozdeliť to slovo“ – J. Lacan) odfoto-grafovaný.
