Poukazuje na to, že inštitucionálny nekros umenia je len jedným z údov kapitalistického tela v rozklade. Nekrológiu môžeme popísať ako autorskú paravedu, ktorá sa zaoberá rozkladnými procesmi súvisiacimi s mocenskými praktikami, s perverznými pracovnými podmienkami alebo s adoráciou zbrojenia a zabíjaním uprostred čierno-bielo videného sveta.
Nekrológia je zároveň bytostne spätá s kritickou revíziou aparátov, ktoré ustanovili inštitucionálnu prax múzea umenia — s jeho praktikami, dispozitívmi, naratívmi a marketingovými stratégiami. Nástroje poznávania inšpirované antropológiou a archeológiou sa neobracajú k dávnej minulosti, ale ako atlasy, mapy a schémy sa stávajú dispozitívmi pre nové usporiadania a vizualizáciu digitálnych dát.
Kartografie Zbyňka Baladrána nás upozorňujú na rozšírenie a zovšeobecnenie abstrahovaných finančných reťazcov na všetky odvetvia globálnej politickej scény (finančné trhy, zbrojenie, investície, práca), spoločenskej predstavivosti a umenia.
Práve názorné zvideteľnenie neviditeľných vzťahov a ich preusporiadavanie pod diktátom odlišného operatívneho systému produkuje podivné taxonómie, čo je vlastne témou väčšiny vystavených prác.
Čo vlastne tieto kryptické kompozície úlomkov vypovedajú? Nie je to sebareferenčný okruh analógií medzi fragmentmi a indexom, čo by mohol opakovať bez začiatku a konca vyprázdnenosť našej epochy?
Zjednocujúcu architektúru digitálnym grafikám dáva inštalácia z recyklovaných nábytkových dosiek. Spôsob prepojenia nábytku s mapami je nielen svojsky chudobný, ale tiež funkčný ako nábytok v múzeu. Na jednej strane sa pozeráme na vystavené objekty ako na veci v múzeu, na druhej strane ale Baladránove simulácie spôsobujú silné zneistenie: tieto inštalácie sú niečo iné než to, ako vyzerajú. A preto vytvárajú rozpor medzi presvedčivým „rámcovaním,” ktoré má potvrdzovať status vystavených objektov, a „vychyľovaním tohto typu konvencií.”
Kurátor: Daniel Grúň
