V MMB máte možnosť zistiť, ako kedysi žili meštianske rodiny v Bratislave – ako trávili svoj čas, aké mali životné ciele, ako ich formovali politické režimy a čo z ich sveta nám zostalo dodnes. Výstava vás vtiahne do príbehov, ktoré formovali charakter nášho mesta, a ponúkne nové pohľady na jeho históriu.
Výstava nie je len obyčajnou prechádzkou dejinami, ale skôr intímnym nahliadnutím do života rodín, ako boli Scherz, Albrecht, Hubert či Palugyay.
Tieto rody a ich členovia a členky, ktorí výrazne prispievali k rozvoju Bratislavy v oblasti umenia, kultúry, ekonómie aj verejného života, sú predstavení prostredníctvom autentických predmetov, fotografií a osobných dokumentov, predovšetkým z depozitárov Múzea mesta Bratislavy.
Prostredníctvom silných ľudských príbehov výstava umožňuje lepšie pochopiť dejinné udalosti 19. a 20. storočia, ktoré sa prelínali so životmi týchto rodín. Jedným z jej kľúčových cieľov je odkryť skryté príbehy a tabuizované témy – a to bez nostalgického skreslenia.
Výstava kriticky reflektuje historickú identitu Bratislavy a nezameriava sa len na úspechy, ale aj na prekážky, ako boli napríklad arizácie, povojnové vyvlastňovanie či vyhnanie vlastných obyvateľov. Poukazuje aj na to, že Bratislava bola vždy mestom meniacich sa identít.
Predstavuje hybridné identity Prešporka – viacjazyčnosť, premeny mien a „prechodné identity“ medzi nemeckou, maďarskou a (česko)slovenskou komunitou. Návštevníkom a návštevníčkam tak ponúka možnosť pochopiť, že homogenita identity je mýtus a že globalizácia je prirodzenou súčasťou histórie mesta.
Výstava nás preto nielen vtiahne do histórie, ale zároveň ukazuje, že problémy a situácie, ktorým čelili naši predkovia, nie sú až také odlišné od tých, ktorým čelíme dnes. Je to príležitosť spoznať históriu mesta z novej, osobnejšej perspektívy.
Kurátorstvo výstavy: Elena Kurincová, Štefan Hrivňák
Výstava Rodinné skutočnosti rozpletá životné osudy Munkerovcov a Haeberleovcov, Scherzovcov, Maderovcov a Weiszovcov, Wimmerovcov, Palugyayovcov, Hubertovcov, Jurenákovcov a Fischerovcov, Albrechtovcov, Sonnenfeldovcov a Suchých, Wittmannovcov von Dengláz a Scheidlinovcov. (jediná šľachtická z rodín prezentovaných na výstave).
6.11. o 17:30 sa bude konať komentovaná prehliadky výstavy Rodinné skutočnosti: Stratégie prežitia.
Viac info nižšie.
---
1) Munkerovci a Haberleovci
Do Bratislavy (Prešporka) prichádzali mnohé rodiny s cieľom plniť si svoje podnikateľské ambície a usilovať sa o vzostup v radoch meštianstva. S touto stratégiou prišli aj Munkerovci, ktorí sa na prelome 19. a 20. storočia príbuzensky spojili s remeselníckou rodinou Haeberleovcov.
Za sto rokov pôsobenia v meste prešli jej členovia transformačným procesom. Získali vzdelanie, čo im umožnilo prejsť od povolania obchodníkov na intelektuálne pozície. Stali sa úradníkmi, lekármi, vojenskými dôstojníkmi. Ich cieľom bolo vstúpiť do štátnej služby, čo prinášalo sociálne istoty a spoločenský vzostup. Táto ambícia podmienila zmenu ich národnostnej identity.
Tak ako mnoho ďalších bratislavských (prešporských) rodín postupne prechádzali od nemčiny k maďarčine a k maďarskému vlastenectvu. Haeberleovci sa dokázali prispôsobiť aj podmienkam Československej republiky. Socializovali sa ako členovia finančných inštitúcií mesta, participovali na mestských verejných projektoch, vstúpili do služieb armády nového štátu.
Po februárovom prevrate v roku 1948 sa z nich stali radoví občania zamestnaní v štátnych službách.
2) Scherzovci
Meštianska rodina Scherzovcov už v prvej bratislavskej (prešporskej) generácii prenikla medzi mestskú podnikateľskú elitu. Scherzovci vlastnili v Bratislave (Prešporku) viacero nehnuteľností a obchodov. V tom najznámejšom U modrej gule si zákazníci kupovali luxusné produkty, zbrane a „koloniál“, čiže exportný tovar zo zámorských kolónií.
Členovia rodiny demonštrovali svoje postavenie členstvom v elitných spolkoch a angažovanosťou v projektoch, ktoré rozvíjali mesto (stavba železnice, zakladanie peňažných ústavov a i.). Rodinnou ambíciou bola snaha priblížiť sa šľachtickému spôsobu života a jeho hodnotám.
Spoločenskú prestíž prezentovali Scherzovci nákladným životným štýlom. Mali luxusne vybavenú domácnosť, vlastnili kolekcie šperkov, nosili drahé odevy. Postup na spoločenskom rebríčku demonštruje zisk erbu (1830) a šľachtického predikátu de Vaszója. Príklon k šľachtickej identite symbolizuje aj reprezentatívny rodinný portrét od renomovaného talianskeho maliara Jakuba Marastoniho v štýle šľachtických malieb.
Už v druhej generácii členovia rodiny zanechali priezvisko Scherz a namiesto neho používali predikát de Vaszója. Na konci 19. storočia rodina opustila mesto a z obchodníckej meštianskej elity sa transformovala na statkársku vidiecku šľachtu.
3) Palugyayovci
Tak ako dnes, aj v minulosti vnímali návštevníci a miestni obyvatelia mesto prostredníctvom kvality jeho služieb a gastronómie. V druhej polovici 19. storočia bolo symbolom kvalitnej bratislavskej (prešporskej) kuchyne meno Palugyay.
Zakladateľ „rodinného impéria“ Jakub spolu so svojimi synmi využil príležitosti, ktoré priniesol rozvoj nových technológií, rozmach turizmu, národných kuchýň či globalizácia obchodu. Palugyayovci pôsobili v hotelierstve aj v obchode s vínom – tieto oblasti podnikania strategicky prepájali. Vysoká úroveň gastronomických služieb lákala do mesta návštevníkov z rôznych kútov sveta.
Aj v obchode s vínom si rodina vybudovala európske renomé. Získala status cisársko-kráľovských dodávateľov, mala obchodné zastúpenie v mnohých európskych metropolách, vínom zásobovala dvory monarchov, pilo sa na zaoceánskych parníkoch. Rozpad rakúsko-uhorskej monarchie znamenal vznik nových hraníc a spretrhanie obchodných vzťahov, čo rodinný biznis zásadne zmenilo.
V druhej polovici 30. rokov 20. storočia ich spoločnosť aj vplyvom hospodárskej krízy skrachovala a zanikla. Značka a meno Palugyay sa z verejného priestoru stratili.
4) Hubertovci
Životy žien 19. storočia ovplyvňovali muži – otcovia, manželia, niekedy bratia. Ich hlavnou spoločenskou úlohou bola starostlivosť o domácnosť a rodinu. Členky troch generácií bratislavskej rodiny Hubertovcov – Klára, Františka a Pavlína – sa však z týchto konvencií vymanili. Dôvod bol prozaický – smrť manžela.
Vďaka vzdelaniu, schopnostiam a majetku, s ktorým do manželstva vstupovali, boli pripravené a dostatočne sebavedomé zvládnuť úlohu, ktorú ženy tých čias zastávali len výnimočne. Vdovy sa postavili na čelo rodinného podniku, ktorý viedli cieľavedome a úspešne. Ich pozícia však bola náročná.
Na rozdiel od mužov sa nemohli naplno začleniť do občianskeho života a angažovať sa v elitných spolkoch, kde sa budovali kontakty. Hubertovci vlastnili stavebnú firmu a koncom 19. storočia vybudovali silnú značku sektov. Legendárne šumivé víno vyrábali až do konca druhej svetovej vojny. V dôsledku radikálnej spoločenskej a politickej zmeny v roku 1945 prišli nielen o rodinný podnik, ale aj o majetok a spoločenské postavenie.
Násilným vysťahovaním členov rodiny sa dovŕšil proces výmeny elít v Bratislave, s ktorou prišla aj strata kolektívnej pamäti. Značka sektov Hubert však nezanikla. Prevzali ju socialistické vinárske závody a presunuli do Serede, kde sa úspešne vyrába dodnes.
5) Wittmannovci von Dengláz a Scheidlinovci
Otvorený a relatívne tolerantný priestor multikonfesionálneho a multietnického mesta priťahoval nielen mešťanov, ale aj šľachtu. Kultúrny a spoločenský život sa odohrával v kaviarňach, spolkoch, divadle, na korze či vo fotoateliéroch. Tu sa mohli zmierňovať sociálne a stavovské rozdiely a zároveň to boli miesta, ktoré ponúkali možnosti sebarealizácie.
Sobášom spriaznené šľachtické rodiny Wittmannovcov a Scheidlinovcov žili v centre mesta. Začiatkom 19. storočia zdedili palác de Pauli (na rohu Ventúrskej a Michalskej ulice). Meštiansky spôsob života im bol blízky, čoho svedectvom sú ich kultúrne aktivity.
Členovia rodiny profesionálne maľovali a amatérsky fotografovali. Boli aktívnymi členmi Bratislavského umeleckého spolku a organizačne sa podieľali na jeho výstavách. S pôsobením rodiny v meste sa spája vznik výnimočne zachovanej rodinnej galérie zo série chromofotografií (vyhotovených u fotografa E. N. Kozicsa).
Umelecká tvorba členov rodiny zahŕňala mestské témy a motívy, napríklad zátišia „prešporskej pohody“. Posledný člen rodiny bol ako Nemec už príslušníkom menšiny. Turbulentnú prvú polovicu 20. storočia prežil vo „zvyškoch“ rodinného sídla vo Svätom Jure.
6) Maderovci a Weiszovci
Pulzujúci obchod, výroba a čulá výmena tovarov sú kľúčové aspekty a predpoklady rozvoja miest. Kolorit starej Bratislavy (Prešporka) vytvárala hustá sieť malých špecializovaných obchodov roztrúsených po celom meste.
Dobre fungujúci obchod sa stal predpokladom na získanie ekonomického zázemia, ktoré podmieňovalo spoločenský vzostup. Bratislavskí (prešporskí) obchodníci medzi sebou budovali kontakty, vzťahy, výnimkou nebolo ani strategické uzatváranie manželstiev. To bol aj prípad Maderovcov a Weiszovcov. V pozadí manželského spojenia stál obchod so železným tovarom T. E. Mader s tradíciou z prelomu 17. a 18. storočia. Pokračovatelia rodinnej vetvy Weiszovci ponechali obchodu pôvodný názov. Zisk rozumne investovali a rozšírili podnikanie.
Založili výrobné dielne – hámre v neďalekej Borinke s niekoľkými desiatkami zamestnancov. Postúpili tak na vyššiu spoločenskú priečku, z obchodníkov či remeselníkov sa stali továrnici. Niektorí členovia rodiny Weiszovcov boli neskôr dokonca povýšení do šľachtického stavu. Zlatý vek rodiny sa skončil po vzniku Československa. Ich podnikanie v Bratislave ukončila veľká hospodárska kríza v 30. rokoch 20. storočia.
7) Wimmerovci
Rodina Wimmerovcov patrila k významným bratislavským (prešporským) obchodníckym rodinám. Ekonomické zázemie a dobré meno im prinieslo spoločenské postavenie a posty, najmä v mestských finančných ústavoch.
Ekonomický a sociálny kapitál dokázali zúročiť nielen vo svoj vlastný prospech, ale aj ako členovia dobročinných spolkov. Rodinní príslušníci vytvárali podmienky na vzdelávanie chudobných detí a sirôt, vydávali jedlo za zvýhodnené ceny v mestskej ľudovej kuchyni, starali sa o vojnových invalidov, chránili a zveľaďovali verejný majetok.
Aktivity Wimmerovcov dokladujú výrazne sa meniaci pohľad spoločnosti na krásu, prírodu, pamiatky, verejnú angažovanosť či sociálne postavenie obyvateľstva. Medzi dôležité hodnoty vyššej spoločenskej vrstvy žijúcej v meste na prelome 19. a 20. storočia patrila starostlivosť o verejný priestor a ľudí v zlom sociálnom postavení. Mešťania iniciovali vznik nových sirotincov, škôl, zdravotníckych a sociálnych zariadení. Svojou činnosťou suplovali nedostatočnú úlohu štátu v sociálnej oblasti.
Wimmerovci pôsobili v meste až do roku 1945, keď vymreli v mužskej línii.
8) Jurenákovci a Fischerovci
Angažovaní lokálpatrioti
Sobášom spriaznené rodiny Jurenákovcov a Fischerovcov boli ukážkovými nositeľmi meštianskych hodnôt. Spoločnosť ich vnímala ako pracovitých, svedomitých a čestných v podnikaní. Kládli dôraz na vzdelanie a náboženskú toleranciu. Rodina bola konfesionálne zmiešaná, Jurenákovci mali evanjelické vierovyznanie, Fischerovci katolícke.
Vzdelanie a skúsenosti získavali na zahraničných cestách prevažne v krajinách západnej Európy. Rozhľadení členovia rodiny prijali výzvy, ktoré prinášala industrializácia a spoločenské zmeny druhej polovice 19. storočia. Nadobudnutý ekonomický a intelektuálny kapitál zúročili pri implementácii moderných prvkov do svojho podnikania.
Ich lokálpatriotizmus sa prejavoval v dvoch rovinách. Ako akcionári sa zapájali do podnikateľských projektov, ktoré boli impulzom pre rozvoj mesta a regiónu (parné mlyny, banky, paroplavba a i.). Podieľali sa na verejnoprospešných aktivitách, podporovali umelcov a činnosť spolkov. Okrem sestier Jany a Margity Fischerových zvyšok rodiny opustil mesto. V nových spoločenských pomeroch po zániku rakúsko-uhorskej monarchie už jej členovia v Bratislave nenašli uplatnenie pre svoje aktivity.
9) Albrechtovci
Politické zlomy 20. storočia zásadne a natrvalo zmenili tvár Bratislavy (Prešporka) a jej obyvateľstva. Členovia bratislavských (prešporských) rodín v často sa meniacich pomeroch volili rôzne stratégie „prežitia“ – od opustenia mesta cez rozličné formy adaptácie až po úplnú asimiláciu s prostredím a režimom, ktorý bol aktuálne pri moci.
Rodina Albrechtovcov nebola tradičnou meštianskou rodinou orientovanou na výkonnosť na poli obchodu či priemyslu a na uprednostňovanie racionality, vedy a techniky ako hnacích síl pokroku. Tri generácie mužov rodiny Albrechtovcov nasmerovali svoje preferencie na oblasť vzdelania a umenia. Realizovali sa ako hudobníci a pedagógovia.
Svojím zotrvaním v meste (Alexander a Ján) prispeli k zachovaniu tradičného tolerantného a kultivovaného prostredia muzicírovania rodín cez medzivojnové obdobie až do čias socializmu, predovšetkým v priestoroch svojho bydliska na Lodnej a Kapitulskej ulici.
Boli nositeľmi kontinuity, najmä hudobnej, hoci obdobia totalít na Slovensku tomu nepriali. Zotrvanie v meste si vybralo svoju daň v podobe neustáleho dokazovania lojality a konfrontácií so štátnym aparátom. Albrechtovci svojou pedagogickou a organizačnou činnosťou prispeli k profesionalizácii hudobného života v Bratislave, k vzniku hudobných telies a prostredníctvom skladieb Alexandra Albrechta aj k vzniku hudobnej moderny.
10) Sonnenfeldovci a Suchí
Dejiny Bratislavy tvorila kedysi početná židovská komunita. Životný príbeh sobášom spojenej rodiny Sonnenfeldovcov a Suchých je príkladom cesty, ktorou prechádzali mnohí Židia. Rodina vyznávajúca židovskú ortodoxiu prešla na prelome 19. a 20. storočia zo židovského Podhradia do centra.
Rodina mala dobré ekonomické zázemie, vlastnila niekoľko nehnuteľností, obchod a fabriku na vatu. Napriek ortodoxnému vierovyznaniu im bol blízky meštiansky životný štýl. Záujem o kultúru prejavovali pravidelnými návštevami mestského divadla.
Židovská identita a angažovanosť v náboženskej obci ich neizolovali, rodina bola súčasťou života multikonfesionálneho a polyetnického mesta. Svoju identitu a integritu si zachovali aj v medzivojnovom období. Zásadný zlom predstavoval vznik slovenského štátu a presadzovaná protižidovská politika. Rodina bola zbavená občianskych práv, spoločenského postavenia, ich majetok bol arizovaný.
Troch členov zasiahol nemilosrdný osud – smrť v koncentračných táboroch Auschwitz a Ebensee, pobočnom tábore Mauthausenu. Preživší rodinní príslušníci po vojne emigrovali, ako posledná zostala v Bratislave Irena Suchá so svojimi rodičmi.
Symbolickú bodku za prítomnosťou rodiny predstavuje rok 1972, keď mesto z dôvodu výstavby električkovej trate nariadilo zbúranie ich domu na Kapucínskej ulici. Rodina sa nakrátko presťahovala do centra, no vzápätí definitívne opustila mesto.
