Peter Rónai: Reset

Veci tu ukazujem v takom poradí ako som ich našiel: v garáži, v pivnici, za skriňou a všelikde, keď som to ani nečakal pri upratovaní v dome. Celkom ma to potešilo, že niektoré obrazy som znovu objavil, ako Ameriku...

Úspech v neúspechu, keď obrazy ostali „na ocot“, žiadny renomovaný, alebo ani bezvýznamný zberateľ ich nechcel, veď ani ich nemali kde vidieť. Údajne najlepší kritik je čas. Čo keď čas ukáže, že ten obraz je skutočne zlý...? Nie programovo, ako zlá maľba, ani konceptuálne, ako „antiobraz“ – v podstate nemá miesto pod slnkom.

Autor, ako subjektívny zaujatý Narcis sa už zamiloval do nich a teraz už nechce byť sklamaný... Zástupná láska rozumová, vypočítavá a nemilosrdná. Jednoduchšie pustiť latku nižšie a obraz brať ako predmet krásy, alebo atypickej krásy, zvláštnosti – dielo nech je len potešiteľom na ceste, azylom pre utrápených v živote... Či nájde dobrodinca, kto ho vyzdvihne z útulku autora aj zadarmo.

V ohrození života ľudia sa nezaoberajú s estetickými normami, alebo kanonizáciou autorov v európskom kontexte. Niekedy poteší banálna figúrka, v menej náročnom prevedení, porcelánový psíček, sombrero, ako ready made – a voľajako nemáme srdce to zahodiť, ako gyčík, veď na chvíľu nás vytrhol z problémového sveta...

Angažované umenie teda má spustiť z kvality, aby nám mohol slúžiť?... alebo neexistuje riešenie, lebo neexistuje problém, ako hovoril Duchamp. Nedávno renomovaný vynikajúci umelec bol nahnevaný, že mu nedali dohodnutú výstavu na renomovanom mieste... Profesor Rudolf Fila, neskôr Július Koller deklarovali: načo nám je UMEnie.