Palo Macho a Jana Hojstričová - Neustále situácie

Kurátorka: Katarína Bajcurová

Palo Macho (1965) a Jana Hojstričová (1972) spolupracujú od roku 2010. Výber zo spoločných projektov: Crossing Point, Cisternerne – Museet for Moderne Glaskunst, Kodaň, DK (2013); Body Talk, Glassmuseum Ebeltoft, DK (2014); Outside the Body, SiC! Gallery BWA, Vroclav, PL (2015); Slowakisches glas, Museum Kunstpalast, Düsseldorf, DE (2016); Mr. Jekyl Mrs. Hyde, Glassfestival, Vroclav, PL (2016); Pohled na neviditelnou kůži, Hrad Sovinec, CZ (2017); Konjunkcie, Galéria Jána Koniarka, Trnava, SK (2017); Version Originale, Centre Tignous d'art contemporain Montreuil, Paríž, FR (2018); Medzi stenami, Stredoeurópsky dom fotografie, Bratislava, SK (2018); Plynutí času/Časová shoda, Arcidiecezní muzeum, Olomouc, CZ (2018); Images captured in Glass, Hempel Glasmuseum, DK (2019).

Palo Macho a Jana Hojstričová prezentujú v Danubiane výsledky svojej poslednej spolupráce, spoločné diela sklárskeho výtvarníka – maliara a fotografky. Nie sú tvorivou dvojicou v tom „klasickom“ duchu, každý z nich má svoj program, tvorbu i ciele; z času na čas sa však ich cesty pretnú, aby sa pokúsili o netradičný a inovatívny dialóg nielen dvoch osobností, ale aj prístupov špecifických pre disciplíny, ktorým sa „domovsky“ venujú.

O dialóg fotografie a skla, čo je spojenie rozhodne nie každodenné a jednoduché. Najprv museli vyriešiť transfer fotografie na sklo, do maľby na skle a vice versa, hľadali ako dať nový rozmer skleným obrazom-objektom. Narábali so svetlom a priestorom, transparentnosťou a odrazom, ktorý vzniká po nanesení fotografickej vrstvy na sklenú – pigmentmi a teplom – premodelovanú platňu.
Neskôr si pred seba postavili zložitejšie ciele, akými prostriedkami vybudovať novú, jednotnú priestorovú štruktúru (z 2D do 3D), kde sa obe disciplíny i prístupy spoja do nedeliteľného celku. V prítomnej inštalácii viacnásobne, „reverzibilne“, zhodnocujú širšie mentálne a pamäťové stopy a asociácie.
Tvoria ju dômyselne usporiadané, navzájom prevrstvené kovové a sklené konštrukcie, stoly a steny s foto-obrazmi na svetlo-citlivých a transparentných plochách vytvárajúce dohromady akýsi sofistikovaný – reflexívny – labyrint „neustálych, opakovaných situácií“ nášho života; ktoré žijeme, žili sme...

Ich menovateľom sú metamorfózy telesných a netelesných, odevom zvláštne odtelesnených foriem, defilujú pred nami ako svojrázne tiene, záblesky, náznaky, detaily, či stopy, úlomky obrazových spomienok a asociácií, ktoré môžu mať pre niekoho mimovoľný, ale i konkrétny, časový, pre niekoho zas nadčasový, zovšeobecnený zmysel.
Ponúkajú komplexný vizuálny a mentálny zážitok, ktorý má svoje procesuálne stupne a stavy: jednotlivé vnemy sa menia nielen v súvislosti s tým, v akej fáze dňa a jeho svetelnej intenzity sa v priestore ocitnete, ale tiež, ako fyzicky vstúpite do bludiska, prejdete sa ním, podívate sa naň zhora, z nadhľadu. Zážitok na hrane videnia a zdania, stále na novo objavovanej reflexie videného i prežitého rozhodne stojí za to.

-Katarína Bajcurová-