Benčičovú sme totiž doteraz radili skôr medzi predstaviteľky módnej fotografie s jasne rozpoznateľným vizuálnym štýlom aplikovaným aj na voľnú tvorbu: charakterizuje ho dôsledne premyslená kompozícia s evidentnou snahou po čistých líniách a s tendenciou k zjednodušovaniu výsledných obrysov. S tým korešpondovala aj tlmená škála farebnosti občas vykontrastovaná jednou jasnou farbou, napríklad červenou. Dominantným motívom v jej doterajších dielach bola ľudská figúra.
Projekty, ktoré Benčičová predstavuje v Galérii FOG, v tomto ohľade už nemôžu byť odlišnejšie, hoci pri hlbšom pohľade stále dokážeme vystopovať autorkin rukopis. Ten najočividnejší posun je v inšpiračnom zdroji. Už to nie je len svet spoločenských hodnôt a životného štýlu. Teraz ide o životné prostredie, v ktorom je zásadným aktérom príroda a jej živelnosť.
Už podľa názvu má byť projekt Simulacraum akousi napodobeninou/simuláciou prírodného sveta, v ktorom sa príroda zachovala len v človekom kontrolovanom priestore.
Na jednej strane nás autorka necháva vnímať nezadržateľnosť rozpínania sa rastlín, na druhej však rôznymi detailmi konštrukcií priznáva, že ide o umelé prostredie. Takže vo výsledku máme pocit, akoby sa tieto dva svety bili o dominanciu.
Zjavný odklon od doterajšej tvorby v námete i posolstve pri hlbšej analýze vyvažuje prepojenosť s predošlými projektmi na iných úrovniach. Ani tu Benčičová nepracuje so širokou farebnou škálou, ale pohybuje sa v rozmedzí zelenej, sivej a modrej, pričom pozorný divák nájde opäť drobné kontrasty červenej či žltej. A hoci kompozície v súlade so základnou myšlienkou vytvárajú zložité štruktúry, dojem umelého, kontrolovaného prostredia predsa len korešponduje s atmosférou skorších diel Benčičovej.
Ak sme o fotografickom projekte Simulacraum hovorili ako o istom druhu simulácie, v ďalšom diele Anti-Atlantis (Sensus Communis) je táto charakteristika doslovná, keďže ide o virtuálnu realitu. Živelná nespútanosť prírody sa pozvoľna stupňuje, až vyústi do priam apokalyptickej vízie bujnenia.
Neprítomnosť ľudskej figúry demonštruje potenciál človeka dospieť k absolútnej sebadeštrukcii. V kontexte obáv vyplývajúcich z globálnej klimatickej krízy môžeme toto dielo vnímať ako názor, že príroda prežije vždy, no ľudstvo nemusí. Odkaz na smrteľnosť, akési memento mori, môžeme čítať v celej tvorbe Evelyn Benčičovej.
Inštalácia virtuálnej reality je sprístupnená len 25. a 26. marca.
Otváracie hodiny: Štvrtok - Sobota : 15:00 - 19:00
