Tomasz Milanowski pracuje so znakom kvetu a so symbolom slona, nevynímajúc organickú abstrakciu, ktorá je s nimi v príbuzenskom vzťahu. Detské, formálne nepevné, stručné, schematické a akoby grafické, no veľmi cielene znázorňovanie spojil s vážnosťou utvárania hustej matérie farby, štruktúrovanej precíznym gestom a koloristickou disciplínou. V jeho umení nachádza uplatnenie poetika prísneho výrazu, silnej expresie a formálnej brutality. Umelec sa zaujíma o súčasnú tematiku estetizácie kultúrneho a civilizačného prostredia, pozastavuje sa aj nad samotným javom samozrejmosti estetizmu. Úloha základných, konvenčných obrazových znakov a symbolov v kultúrnej obci, samozrejmých významov, emocionálnych kódov v medziľudskej komunikácii a pri utváraní vnútorného ľudského sveta, nachádza odzrkadlenie v každej z jeho malieb.
Antoni Starowieyski pri maľbe figúr, zátišia alebo krajinky dáva na misky váh silové body formálnych napätí na platne. Pozná priestorový jazyk, podstatu abstrakcie, jej statiku a dynamiku – prekladá ich pre potreby vlastného maliarskeho sveta. Pri stretnutí s jeho maľbou, ako prvé prichádzajú na myseľ existenciálny nepokoj, chvenie a neistota. On však chápe maliarsku výpoveď ako úplnú rezignáciu, popretie vyjadrovania a deklaruje rozchod s expresívnym vyjadrovaním existencialistických situácií.
Piotr Wachowski tvoril v skoršom období veľkoformátové vizualizácie procesov metamorfóz neznámych organizmov – zoomorficko-antropomorfických hybridov. Využíval na to technológie, ktoré sám vypracoval, a to fluorescenčné farby. Bola to zvláštna antropometria v patrajúcom a vivisekčnom prameni ultrafialového svetla. Verný možnostiam, aké poskytovala vlastná metóda, sa následne podujal na portrét Adolfa Hitlera, ktorého často zobrazoval s katolíckymi svätcami. Pravdy, postavy, hodnoty a významy začal umiestňovať v postmodernistickom konglomeráte, zapájať ich do eklektického širokého rozprávania. Obrazy zaľudnil postavami rôzneho pôvodu, ktoré pochádzali aj z predstáv masovej kultúry a každodennosti, a boli inštalované do neobvyklých situácií. Wachowski sa zaujíma o štandardizáciu masovej kultúry, jej antiintelektualizmus a s tým spojený existenciálny problém. Irónia, konfabulácia, história, legenda, náboženstvo, fantazmagória a cynizmus slúžia na posilnenie dramaturgie tejto maľby a na zvýšenie dôraznosti výsledného výrazu.
Magdalena Sołtys