„Všechno, po čem srdce touží, lze vždy redukovat na podobu vody.“
Gaston Bachelard
Francúzsky filozof Gaston Bachelard vo svojom texte Voda a sny (1942) vníma vodu ako najdynamickejšiu prírodnú silu víťaziacu nad strohou suchosťou ohňa. Prisudzuje jej dokonca ženský, až materský charakter: neustále ju vidíme rodiť sa a rásť, padať, vlniť sa, nadnášať a kolísať. Zmäkčuje a vyživuje všetko naokolo, preto ju nazýva tiež „mlékem matky všech matek – matky Přírody“.
Lucia Sceranková vo svojom výstavnom projekte Mäkké pevnosti sleduje postupy a mechanizmy stelesnenia a odtelesnenia vo fotografickom obraze. Autorku zaujíma predovšetkým prepojenie ľudského tela a mysle s mimoľudským svetom, s ktorým sa prirodzene prelíname v prostredí krajiny a jej živlov. Jedným z vizuálne najsilnejších prírodných elementov je so svojou nespútanou energiou práve voda, predstavujúca ťažiskový motív aktuálnej výstavy.
Autorka vizualizuje telesný dotyk s vodou a zemou v kontexte zmyslov, predovšetkým hmatu a chuti. Znepokojujúce motívy úst a vlnitej parochne pohodenej na kamenistom pobreží metaforicky odkazujú k neprekonateľnej túžbe žiť. Pojmy túžby a krehkosti sú akcentované taktiež v rovine konceptu, kedy autorka necháva textový model obmývať morskou vlnou. Zároveň však v obrazoch vnímame určitú náznakovitosť neúprosného plynutia času a miznutia. Z hlbín jazera vystupuje silueta ženskej postavy v trblietavom vodnom závoji. A rovnako možné je, že sa doň vnára. Je to Mara, personifikácia liptovskej priehrady, ktorá vo svojich útrobách stále drží zatopené dediny, cintoríny, aj príbehy obyvateľov, ktorí svoje pozemky opustiť nechceli. I v Bachelardovom texte je voda zároveň predmetom snenia, melanchólie a smrti. Podľa neho rodný kraj nepredstavuje rozlohu, ale skôr istú hmotu spätú s daným miestom. Môže ňou byť čokoľvek, od pôdy až po vodu. “Zmizet v hluboké vodě nebo zmizet na vzdáleném obzoru, splynout s hloubkou nebo s nekonečnem, takový je lidský osud, jehož obrazem je osud vody.”
Vodu môžeme súčasne chápať aj ako účinnú metaforu fotografického povrchu, ktorý často funguje ako priepustné a tekuté rozhranie so svojou špecifickou dynamikou. Kontinuálnou súčasťou autorkinej tvorby je skúmanie emočnej rezonancie obrazu v kontexte fyzických kvalít použitého materiálu. Fotografiu tu nachádzame v jej klasickej podobe, ale i materializovanú – v podobe objektu či zdynamizovanú v pohyblivom obraze. Efemérna zložka textu vstupuje do obrazu v snahe splynúť s ním, ale i naopak – motív morskej vlny z neho vystupuje a osamostatňuje sa vo forme prevísajúcej textílie. I mäkký obraz môže zostať pevným.
„Voda se nám tak jeví jako celistvá bytost: má tělo, duši, hlas. Možná více než kterýkoli jiný živel představuje úplnou básnickou skutečnost.“ Lucia L. Fišerová
