Fenomén Bednárik

Jozef Bednárik patrí k najvýraznejším predstaviteľom moderného slovenského divadelníctva. S divadlom sa po prvýkrát stretol v rodnom Zelenči, kde ochotnícke predstavenia režírovala jeho mama. Zásadný vplyv na jeho neobyčajné videnie divadelného sveta malo štúdium na Škole umeleckého priemyslu, počas ktorého sa skontaktoval s tvorcami Divadla za rampami. Počas štúdia na Divadelnej fakulte VŠMU ho najväčšmi ovplyvnili pedagógovia Jozef Budský, Karol L. Zachar a Viliam Záborský.

V roku 1971 sa stal členom Krajového divadla Nitra. Bednárikov umelecký a estetický názor v tom čase dozrieval predovšetkým pod vplyvom významného českého režiséra Miloša Hynšta. Mladého herca to prirodzene ťahalo od herectva k divadelnej réžii. Jeho inscenácia Dom Bernardy Alby (1979) bola výraznou metaforou, poukázal ňou na stav slovenskej spoločnosti, ktorej svedomie vo väzení ľudskosti prehlušili falošné tóny a predstieranie. V režisérových inscenačných výsledkoch sa spájali talent, originalita, živelná energia, ale zároveň pokora, zanietenosť, húževnatosť a pracovitosť. Popri práci v nitrianskom divadle začal v polovici 70. rokov spolupracovať s ochotníckym súborom v rodnom Zelenči. Tento divadelný súbor sa presadil nielen v domácom kontexte, ale aj na medzinárodných divadelných festivaloch.

Bednárik v 80. rokoch pôsobil v Divadle Andreja Bagara v Nitre, kde zaujal artistnými
a sugestívne podmanivými inscenáciami. Umelecky presvedčivo vyzneli aj jeho réžie v iných slovenských divadlách: v DSNP v Martine, v SND a v ŠBD v Bratislave.

Ďalšou kapitolou Bednárikovho tvorivého diela boli jeho inscenácie muzikálov, opier
a baletov nielen v slovenských, ale aj v českých divadlách. Z jeho operných inscenácií zaznamenala najväčší ohlas interpretácia Gounodovho Fausta a Margaréty v Opere SND (1989). Slovenské divadelníctvo úspešne reprezentoval aj na prestížnom divadelnom festivale
v škótskom Edinburgu. Jozef Bednárik povýšil všetky zložky divadelného, výtvarného
a hudobného umenia na výsostnú javiskovú metaforu.