Kurátori: Marian Meško, Katarína Bajcurová
„Fotografujem, aby som zaznamenala objektívne a subjektívne situácie, ktoré považujem za podstatné.” Týmito slovami lakonicky charakterizovala svoju rozsiahlu tvorbu Emila Medková, fotografka, ktorá sa nebývalou mierou spolupodieľala na formovaní českého výtvarného umenia druhej polovice dvadsiateho storočia.
Pre Emilu Medkovú, jej budúci život a tvorbu, sa stalo osudovým zoznámenie s maliarom Mikulášom Medkom a jeho prostredníctvom so skupinou mladých výtvarníkov a básnikov združených okolo Karla Teigeho. Nastupujúca generácia nadšená odkazom predvojnového európskeho surrealizmu a českého poetizmu, uchvátená jeho snovou imagináciou, pod Teigeho egidou, bez rozpakov nadväzovala najmä na tvorbu Jindřicha Štýrského a Toyen. Maliari Josef Istler, Václav Tikal, Libor Fára, Jan Kotík, Zbyněk Sekal, teoretik Vratislav Effenberger, básnik Karel Hynek a vtedy k sebe blízki Emila a Mikuláš Medek, tvorili tvrdé jadro novotvoriacej sa neoficiálnej neosurrealistickej skupiny. Aj keď sa ich tvorivé cesty celkom logicky časom rozchádzali, krst surrealizmom mal na ich budúce dielo viac ako blahodárne účinky.
Prvé fotografie Emily Medkovej vznikali koncom štyridsiatych rokov a niesli v sebe iniciačné prvky z poznania tvorby medzivojnovej avantgardy, hlavne Jindřicha Štýrského a Jaromíra Funkeho. V tom čase Emila Medková začínala fotografovať bizarné výkladné skrine, vývesné štíty, reklamné tabule a zašlé mestské zákutia. Hľadala a nachádzala v nich hravé, absurdné vzájomné vzťahy, vyberala si z nich také, ktoré svojím kúzlom nechceného podnecovali jej fantáziu a obrazotvornosť na plné obrátky. Tieto nevšedné objekty sa pre ňu stali neklamným znakom inšpiračnej príťažlivosti mestského prostredia a jeho folklóru, ku ktorému sa opäť vráti o desaťročie neskôr fotografickým cyklom Kulisy, autentickými snímkami parížskych a talianskych verejných priestranstiev a ulíc.
V tom istom čase, koncom štyridsiatych rokov, inšpirovaná surrealistickou maľbou, paralelne skúmala rozmanitým spôsobom tému tváre, hlavy a fragmentov ľudského tela a objavovala ďalšie tvarové možnosti ich viacvýznamových poetických premien. Počnúc sériou inscenovaných fotografií s fyzickou účasťou Mikuláša Medka, až po scénografickým spôsobom aranžované tieňohry, tieňové premietanie fragmentov ľudského tela, konfrontovaných so vstupom reálnych predmetov. Na tú dobu neobvyklými fotoinscenáciami prekročila hranice fotografie a z dnešného pohľadu sa pohybovala na pomedzí len začínajúceho, vtedy málo známeho umenia akcie a konceptu.
Vrcholným a najsústredenejším obdobím jej tvorivosti je koniec päťdesiatych rokov a šesťdesiate roky, kedy paralelne s vlnou európskeho informelu svojským spôsobom pokračuje v ďalšom objavovaní čara lokálnych mestských a periférnych ošarpaných zákutí, ponurých uzavretých priestorov, detailov popraskaných, otlčených, zvetraných a popísaných stien. Priťahovali ju svojou neotrelou bezprostrednosťou, fotografovala ich neprestajne celé desaťročia, očarili ju navždy. Medkovej fotografie ošarpaných múrov s minimalistickými znakovými zásahmi tàpiesovského razenia až po fotografie takmer brutartových štrukturálnych vrstvení časom ošumelých fasád patria svojou invenciou a obrazovou príťažlivosťou k tomu najlepšiemu z jej rozsiahleho diela.
