Andrej Balco - Unavení slnkom

Najnovší súbor slovenského fotografa Andreja Balca je vizuálnou reflexiou Medzibodrožia – špecifickej krajiny rozkladajúcej sa v najnižšie položenej časti východného Slovenska, na južnom Zemplíne. Krivoľakú os mapovaného územia, dlhú približne pätnásť kilometrov, tvorí Bodrog – rieka pretekajúca dvomi štátmi, rieka, ktorá nemá prameň, rieka pokojná, vejárovitá, vylievajúca sa, vysychajúca. Pre dané územie nepredstavuje trajektóriu divokej energie. Skôr sa zdá, akoby odrážala spomalený pulz vyprahnutého kraja, ktorým sa vinie ako strieborná nitka vo vyšisovanom koberci.

Malátny charakter prostredia sa zvláštnym spôsobom prepisuje aj do procesu fotografovania, ktorý sa miestami javí ako programovo apatický. Balcov autorský jazyk vo svojej podstate vychádza z dokumentu – teda zo živej fotografie –, jeho snímky sú však plné nehybných dejov. Po nedávnych obrazových esejách z oblasti Žitného ostrova, Bratislavy či slovenských satelitných mestečiek je jasné, že to, čo ho v skutočnosti na spoločenskej realite zaujíma, je jej periféria. Zdanlivo okrajové, pasívne, neatraktívne, prehliadnuteľné. Nezáleží na tom, či fotografuje vo veľkomeste, v malej obci, v interiéri alebo v krajine. Pohľad autora je rovnako prenikavý a presný. A práve tento typ dívania sa zaostruje na letargiu ako na niečo nosné – predkladá nám ju ako možnú esenciu života. 

Unavení slnkom. Motív neprekonateľného vysilenia prerastá vo viacerých úrovniach celým súborom. Na jednej strane vnímame vyčerpanie horúcim letom, ktoré svojou žiarou postupne mení slepé vodné ramená a všetko životaschopné okolo nich na pustinu. Cedule blednú, praskajú a zvetrávajú, autá i domy postupne zarastajú ako v šípkovom kráľovstve. Kedysi funkčné priestory sa menia na melancholické ruiny plné sedimentov neužitočných vecí, starých plagátov, vypreparovaných zvierat... Mnohé z predmetov poukazujú na dávne príbehy. Na fotografiách nevystupujú samy za seba, ale ako zašlá stopa – ako absencia niečoho, čo dávno minulo. 

Na strane druhej ide i o akúsi hlbšiu, vnútornú únavu tamojších obyvateľov, ktorí v ťažkých sociálnych a ekonomických podmienkach neraz žijú veľmi utlmený život zredukovaný na činnosti okolo domu a záhrady. Pri bližšom pohľade na fotografie zistíme, že z reality na obrazoch sa takmer vytráca akýkoľvek pohyb. Ľudské postavy i zvieratá strnulo stoja, posedávajú či polihávajú. Dokonca i momentky sa zdajú byť skôr akousi hibernáciou alebo zádumčivou kontempláciou bezčasnosti. 

Zachytený okamih pôsobí na snímkach Andreja Balca nielen ako nerozhodujúci. Je zázračne roztiahnutý do úmornej zotrvačnosti stavu. Jeho obrazy sa tak stávajú modelmi sveta.

Lucia L. Fišerová

Vstup voľný

Výstava sa koná v rámci festivalu Mesiac fotografie 2026. Pozrite si kompletný program festivalu.

Andrej Balco (1973) je slovenský dokumentárny a portrétny fotograf s primárnym záujmom o sociálne a environmentálne témy. Vyštudoval fotografiu na Inštitúte tvorivej fotografie na Sliezskej univerzite v Opave. Za svoju tvorbu získal viacero ocenení a grantov, vrátane rezidenčného štipendia Changing Faces organizovaného medzinárodnou sieťou International Photographic Research Network (IPRN) so sídlom na Sunderlandskej univerzite, Mio Photo Awards z Osaky (Japonsko) či Fresh M. I. L. K. Awards z Aucklandu (Nový Zéland). Je viacnásobným víťazom súťaží FRAME a Czech Press Photo. Za súbor o ženskej práci v Antracite na Ukrajine získal Novinársku cenu 2010. Je spoluzakladateľom medzinárodného kolektívu fotografov Sputnik Photos a združenia Slovenská dokumentárna fotografia. Je autorom knižnej publikácie Domésticas (Dom fotografie, 2008) a spoluautorom viacerých ďalších knižných publikácií. Svoje práce pravidelne vystavuje na Slovensku aj v zahraničí, vrátane výstav v Dome fotografie a v Galérii Leica v Prahe, na festivale fotografie v Lodži či výstav v Anglicku, Austrálii, Holandsku, Fínsku, Brazílii a v Japonsku. Od septembra 2019 vyučuje fotografiu na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy.