Masívne pretváranie krajiny, spolu s posúvaním hranice toho, aké typy zelených púští sme ochotní akceptovať ako lesy, sú symptómom epochy Antropocénu. Výstava sa chce pokúsiť vykúzliť duchov vyhynutých a takmer vyhynutých druhov, lesov, vnemov.
Postupujúca koloniálna a kapitalistická expanzia spôsobovali konce sveta, už od momentu, keď sa zjavili. Predstavujú hlavnú hybnú silu odlesňovania a straty živočíšnych druhov, ktorým padajú za obeť lokálne prostredia. To má za následok vysídľovanie komunít a presekávanie komplexných prepojení.
Tieto procesy znamenajú prerušenie dlhodobých vzťahov s ontologickou mnohosťou lesa, ktorý prekypuje previazanosťami, temporalitami a perspektívami, a sú to vzťahy, na základe ktorých sa definujú kultúry aj samotný jazyk. Práve preto je v tejto výstave les poňatý ako ekológia zahŕňajúca ľudské, aj ne-ľudské bytosti, a zároveň procesy kultivácie, sociálne a kultúrne praktiky, politiku, ako i napätia a boje, ktoré spôsobuje.
Myšlienky „navracania divokosti“ (rewilding) a renaturalizácie (renaturing) v tejto výstave figurujú ako návrhy s premenlivými cieľmi a záujmami. Na jednej strane predstavuje „navracanie divokosti“ vizionársku stratégiu manažmentu ekosystému, ktorá zahŕňa znovu-zavedenie určitých kľúčových druhov do prostredí ochudobnených na biodiverzite (vplyvom ľudskej činnosti).
Je to spôsob, ako naštartovať procesy, ktoré znovu povedú k vzácnym ekológiám viacdruhových previazaností. Bez toho, že by sme nutne museli romantizovať minulosť, „navracanie divokosti“ môže potenciálne vytvoriť rozmanité, dynamické a odolné ekológie.
„Navracanie divokosti“ môžeme tiež chápať v rozšírenom sociálnom, politickom a aktivistickom zmysle, ktorý dokáže dostať naspäť do hry vymazané hlasy, vrátane hlasov podrobených a utláčaných, autochtónnych a endemických, ľudských a neľudských. Miesto, „kde žijú divočiny“, predstavuje anti-hegemóniu, kde neporiadok a neposlušnosť narúšajú jasné naratívy a kde môžu vzniknúť nové druhy štruktúr.
