Sme v srdci Balkánu, polostrova, ktorý neustále vyvádza Európu z rovnováhy. Albánsko a Albánci, bohužiaľ, nemajú „imidž“, ten je ešte len vo výstavbe. Je založený na smutných udalostiach s loďami, ktoré niesli utečencov z roku 1991, a na roku 1997, keď si Albánci zničili vlastnú krajinu.
Bernardine Demos, Kurátorka
Mesiac fotografie 2017
Vstup: 4€ / 2€
Miesto: galéria mesta Bratislavy, Pálffyho palác, Panská 19, Bratislava
Denne okrem pondelka od 11:00 - 18:00
---------------------------------------------------------
Sme v srdci Balkánu, polostrova, ktorý neustále vyvádza Európu z rovnováhy. Fotograf John Demos je Grék. Pôvodom zo severného Grécka, vyrastal teda v blízkosti Albánska. Gréci a Albánci sú jednými z najstarších susedov na kontinente. Medzi susedmi od nepamäti bývajú konflikty. V tomto albume sa však susedia stretávajú. Fotoaparát je v rukách gréckeho fotografa, tváre, ktoré zachytáva, patria Albáncom. Nesplniteľná misia? S Johnom Demosom sme o tom diskutovali. Nesúhlasí s mojím názorom, že táto mozaika kolektívneho portrétu ľudu tým, že je neúplná – čo však pri fotografickej sérii nezodpovedá celkom pravde, lebo ona ukončená je – zdanlivo narušuje rovnováhu, a môže sa preto javiť ako portrét „o čosi ochudobnených ľudí“. John mi ukázal ďalší zo svojich albumov. Z iných krajín aj z Grécka. Ten istý štýl. Také isté drsné tváre. Musím priznať, že tváre Grékov sú nielen oveľa strnulejšie než tváre Albáncov, ale zdajú sa byť oveľa vráskavejšie a zúfalé. Verím Johnovi Demosovi, verím mu ako človeku aj ako fotografovi.
Albánsko a Albánci, bohužiaľ, nemajú „imidž“, ten je ešte len vo výstavbe. Je založený na smutných udalostiach s loďami, ktoré niesli utečencov z roku 1991, a na roku 1997, keď si Albánci zničili vlastnú krajinu. To pripúšťa a akceptuje. Počas nášho rozhovoru som sa ho opýtal, či mu niekedy napadlo, že v jeho albume o dnešných Albáncoch najvľúdnejšie pôsobí mŕtvy muž. John to bez váhania pripúšťa, pretože je to zjavné a on to vie. Na fotografii je mladý muž, Arben Borci z mesta Shkoder. Je jednou z posledných obetí komunizmu. Bol zavraždený tajnou políciou práve v deň, keď tam bol John Demos fotografovať. Ďalej listujeme albumom a hľadáme výnimočné fotografie, mŕtvy muž je krásny, krajší než ostatní žijúci. Nikto z nás nevie, čo povedať. Snažíme sa to nevnímať ako symbol, lebo vieme, že fotografia je výsledkom náhody. John Demos bol tam, uprostred utrpenia a smútku blízkych, no bez mihnutia oka stlačil spúšť. Možno to znie čudne, ale stále si myslím, že ho k vytvoreniu fotografie viedol tajomný impulz. Určite pozná balkánske balady, grécke a albánske, ktoré sa zaoberajú poslednými prianiami umierajúcich. Tu je taká fotografická parafráza: „Hej, reportér, ty, ktorý ma fotíš, uznaj moju krásu, nepokaz to!“ John Demos si to inštinktívne všimol. Zarámovaný zavraždený nie je zneuctený, je zobrazený najgracióznejšie zo všetkých. Fotograf nielenže neporušil poslednú vôľu iného človeka, ale, dalo by sa povedať, šiel ešte ďalej: k posvätnosti. Arben Borci, ktorý sa ocitol v tomto albume, bol zabitý za slobodu všetkých, ktorých môžeme vidieť na fotografiách. Zdá sa, že im vzal ich krásu, ostali im iba drsné a vráskavé tváre, ťažko skúšané nemilosrdnou dobou, ktorá sa však blíži ku koncu.
