Aká dobrá, aká kvalitná musela byť tvorba ilustrátoriek v 60. a 70. rokoch, aby získali priestor a presvedčili, že nie sú len okrasou, ornamentom, príponou „-ová“? Aby dokázali, že stoja samostatne a nie sú len k niekomu prilepené? A vôbec, išlo len o kvalitu ich tvorby alebo vstupovali do hry aj iné, zložitejšie okolnosti? A prečo je potrebné hovoriť o ženách v ilustrácii v tomto období?
O týchto a ďalších otázkach budú hovoriť kurátoky výstavy "-ová" Ida Želinská, Mira Urbanová a Zuzana Maďarová.
Výstava a diskusia zachytávajú diela ilustrátoriek: Jarmila Čihánková, Viera Kraicová, Anastázia Miertušová, Naďa Rappensbergerová, Agneša Sigetová, Irena Tarasová, Blanka Votavová (a asi aj mnohých iných)
Naše pátranie po ženách v slovenskej ilustrácii odštartoval naoko banálny rozhovor s Irenou Tarasovou pri výbere jej diel na samostatnú výstavu. Rozkladali sme po stole desiatky obrázkov všetky tie krásne knižky pre malé deti: Už ho vezú od Ľudmily Podjavorinskej či O jazýčku, ktorý nechcel hovoriť od Kláry Jarunkovej aj Kufrík od Libuše Friedovej. A zrazu spomedzi nich vypadla sýta modrastá koláž, zložená z desiatok drobných prvkov, zasekaných do seba. Čakanie na Godota od Samuela Becketta z roku 1966. „To ani nevieme, že ste ilustrovali.“ Hodila rukou. „Veď to ani nevyšlo. To je voľná tvorba. Nikdy by mi to nedali robiť. Také knihy ,vtedy‘ nedostávali ilustrovať ženy.“
Ida Želinská, kurátorka TOTO! je galéria
V kontexte tvorby žien pohybujúcich sa na poli ilustrácie v 60. a 70. rokoch je zaujímavé pozrieť sa bližšie predovšetkým na ženské figúry/postavy v rámci jednotlivých sérií vystavených autoriek. Namiesto polonahých divožienok, projekčnej plochy mužského pohľadu a fantázie u nich dostávajú priestor komplexnejšie poňaté dievčenské a ženské figúry. Deje sa tak pozorovaním života ženy v jej jednotlivých fázach a odtieňoch, prostredníctvom jej vlastného sebauvedomovania a sebainscenácie.
Mira Urbanová, historička umenia a hosťujúca kurátorka TOTO! je galéria
Vedomé zviditeľňovanie tvorby autoriek sa v tomto kontexte stáva politickým aktom, ktorý rozpráva nové príbehy umenia, otvára dvere kritickým otázkam o (domnelo rodovo neutrálnych) kritériách umeleckej tvorby a prispieva aj k porozumeniu rodového poriadku spoločnosti v istom historickom období. V neposlednom rade je takéto vedomé zviditeľňovanie diel autoriek aj príspevkom k budovaniu kontinuity výtvarnej tvorby žien.
Zuzana Maďarová, výskumníčka a feministka z organizácie ASPEKT
