film
Intolerancia
Film „otca filmovej réžie“ Davida Warka Griffitha je veľkovýpravný film, ktorého dej tvoria štyri samo statné príbehy – prejavy intolerancie v dejinách.
Vo veľkolepo vypravenej babylonskej evokácii chcel pretromfnúť všetko dovtedy nakrútené v tomto žánri (na čele s talianskou Cabíriou), naopak v decentnom príbehu Krista sa inšpiroval dokumentaristickými Pašijami, okrášlenými rozptýleným svetlom a velebnosťou rytmu.
Evokácia Bartolomejskej noci s modro virážovanými scénami zaujme využitím lesku dlažobných kociek a stropov v dekorácii a má nadnesený herecký prejav v divadelnom štýle spoločnosti Film d’art, ktorá začiatkom 10. rokov propagovala veľké hviezdy javiska. Montáž spája v stále kratších pasážach rôzne epochy v príbehoch, prestúpených historickou naivitou (a zjednocovaných obrazom Nádeje – ženy s kolískou), no štvrtý príbeh s motívom štrajku robotníkov a s drámou justičného omylu je inšpirovaný tvárnosťou a mentalitou Ameriky s charakterizáciou sociálnych vrstiev, tlmočením individuálnych prežitkov a psychologických stavov. Hoci filozofická výpoveď diela je napriek úprimnej intencii priveľmi naivná a abstraktná, zrelými naratívnymi postupmi bol vytvorený veľký humanistický výpravný epos a zároveň almanach možností filmu. Okrem nepochybných prínosov objavíme vo filme aj Griffithovu slabosť: sklon k megalománii a nevkusu.
Vtedajší priemerný divák ešte nedokázal z plátna čítať všetky zložité významy, striedanie časových rovín ho miatlo a tak tvorca, investujúci 1,9 mil. dolárov (mal veľké zisky zo Zrodenia národa), zbankrotoval a neúspech ho rozdrvil ako podnikateľa i ako tvorivú osobnosť, takže sa stal obeťou superprodukcie, ktorú sám zaviedol. Film vznikol bez scenára, preto je obdivuhodná skladba záberov vnútri scén, kde sa detail stáva rytmickým akcentom a kde sa strieda napätie a uvoľnenie.
Intolerancia (Intolerance), USA, 1916, čb., 94 min.
Réžia: D. W. Griffith
Obsadenie: Lillian Gish, Robert Harron, Mae Marsh a ďalší
