Vincent Hložník / Sila línie

Vôbec to nie sú jednoduché ilustrácie. Aj mnohí dospelí sa pozrú a povedia: „toto predsa nie je pre deti“. Postavy v príbehoch Vincenta Hložníka sú hranaté, prísne, často v opare akéhosi smútku, farby sú nezriedka „špinkavé“, línie pevné, ostré.  A predsa to nie je tak. Dieťa a ilustrátor si rozumejú. 

Pretože táto ilustrácia nie je iba obrázok, iba doplnenie textu, jeho apendix: je to pocit z čítania. Emócia slov, vynesená do čiar. Ilustrátor ich ohýba, deštruuje, dáva ich do pohybu – až tak, že čitateľ cíti, kedy sa hrdinom napínajú svaly pred behom, kedy im ochabnú od smútku, aj kedy sa trasú od strachu alebo od smiechu. 
Čo sa hýbe, je živé. 

Každý (naozaj, doslova „každý“) z nás má niekde v knižnici knihu s ilustráciami Vincenta Hložníka. Monumentálne dielo viac než 300 kníh (toľko niektorí ľudia neprečítajú ani za celý život) siaha od šlabikára, cez Dobšinského Prostonárodné slovenské povesti, cez Andersenove rozprávky, Bambi F. Saltena, Nevedkove dobrodružstvá N. Nosova, Robinsona Crusoe D. Defoea, po Čarodejníkovho učeňa J. W. Goetheho až po Homérovu Odysseu. 

Rozprávky, príbehy, básne... ilustroval všetko. 
Jeho ilustrácie sú predovšetkým kresby perom a akvarely. Sú ľahko rozpoznateľné čiernou líniou, rámujúcou, v striedaní jej pevnosti od hutných silných čiar až po tie tenučké, takmer neviditeľné, postavy aj situácie – všetko na obrázku, čo má meno. 

Často vytváral zvláštnu perspektívu, na príbeh nazeral zhora, točil ho vo víre, nakláňal ho do rôznych uhlov. 
Stojí za to prísť sa pozrieť zblízka. 

-----------------------

Vincent Hložník (1919 - 1997) bol nielen ilustrátorom. Rovnako intenzívne sa zaoberal maľbou, grafikou, či objektami vo verejných priestoroch. Ak ho vôbec máme zaradiť, potom ku generácii silnej, povojnovej avantgardy. Kresliť začal na reálnom gymnáziu v Žiline u prof. Zděnka Balaša. V r. 1937 nastúpil na Uměleckoprůmyslovú školu v Prahe. V r. 1945 sa stal jedným zo zakladajúcich členov Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta. Bol vynikajúcim kresliarom, ilustroval vyše tristo kníh, od tých „detských“ – šlabikára, Gulliverových ciest Jonathana Swifta, Dobšinského Prostonárodných povesti, Jasietku Márie Ďuríčkovej či Olivera Twista od Charlesa Dickensa, až po tie „dospelé“: básne Laca Novomeského Vila Tereza, Ave Eva Jána Kostru, či Národu Janka Jesenského. V r. 1952 sa stal pedagógom Vysokej školy výtvarných umení, v r. 1960 – 64 dokonca jej rektorom.