Simon Norfolk / Chaos a pokoj

Tieto fotografie pochádzajú z väčšieho projektu „Et in Arcadia Ego“, ktorého snahou je pochopiť, ako vojna a potreba viesť vojny formovali náš svet. Ako bolo toľko miest, na ktorých žijeme, technológií, ktoré využívame, a spôsobov, akými rozumieme samým sebe, vytvorených na základe vojnového konfliktu.   Bojové polia Afganistanu a Iraku sú najjednoznačnejšími prejavmi tohto procesu. Konflikt sa však môže prejavovať v rôznych nečakaných terénoch a na povrchoch vytvorených vojnou: od bizarných prostredí elektronického odpočúvania; neprívetivej technológie armádneho superpočítača až po pompu vojnových pamätníkov, ktoré sú roztrúsené po mnohých mestách sveta.  

To, čo majú tieto „krajiny“ spoločné – ich základ prameniaci z konfliktu – je v našej spoločnosti zásadne bagatelizované. Bol som ohromený, keď som zistil, že dlhá, rovná a rušná ulica vedúca cez starú štvrť v Londýne, je postavená na základoch starej rímskej cesty. Na niektorých miestach sú rímske kamene stále pochované hlboko pod moderným asfaltom. Systém ciest vybudovaný Rimanmi bol ich najlepšou vojenskou technológiou, ich ekvivalentom „neviditeľných“ stíhačiek alebo Reaper drona – technológiou, ktorá dovolila obrovskému impériu operovať len s relatívne malou armádou, ktorá sa mohla rýchlo, bezpečne a v každom počasí pohybovať po týchto dlaždených cestách. Je výnimočné, že Londýn, mesto, ktoré by malo byť formované kráľovským rodom Tudorovcov, Britským impériom, viktoriánskymi inžiniermi a novodobými medzinárodnými finančníkmi, je mestom, ktoré vo svojich základoch dodnes stojí na opustenom rímskom armádnom vybavení.    

Ktokoľvek, kto sa zaujíma o dopady vojny, sa rýchlo stane expertom na ruiny. Tieto snímky sú dôsledkom dlhodobej fascinácie ruinami a ich zobrazovaním v umení. Aj niektorí z úplne prvých fotografov fotografovali práve ruiny. Inšpirované spustošením  a rozkladom v maľbách Nicolasa Poussina a Clauda Lorraina, návrhmi záhradného architekta Capability Browna a poéziou Shelleyho či Byrona, sú ruiny v mojich prácach filozofickými metaforami hlúposti pýchy, majestátnosti a úžasu a, čo je pre mňa najdôležitejšie, márnosti imperializmu. Po prvýkrát vystavujem fotografie vo dvojiciach: sú akoby rozhovorom medzi šialenstvom vojny a chladnou, neľútostnou  technologickou prípravou, ktorú si vyžaduje.    

Všetky vystavené fotografie boli zhotovené po 11. 9., v čase premýšľania o budovaní nového globálneho impéria, o brutalite nevyhnutnej pre jeho vytvorenie a o tom, čo tieto nové ruiny môžu znamenať pre nás všetkých.