Malovanie je pre Petra Pastrňáka spôsobom jeho mentálnej a fyzickej existencie. Syntetizuje sa v ňom skúsenosť západného maliarstva, vrátane obdivu k rôznym viac či menej tradičným krajinárom, faktická znalosť východných filozofií a východoázijského umenia a tieý túžba prestúpiť a poznať štruktúry toho, čo nás obklopuje, konformuje a zvádza.
Aktívnosť a kontemplatívna akčnosť, spojená s poznávaním, zakladá Petrovo výnimočné maľovanie, jeho pokoj aj búrku lesov, sýtosť a prázdnosť farieb, vrstevnatosť dôvodov, ako zachytiť skutočnosť, ktorá sa abstrahuje do obrazov, v ktorých sa dá tak jedinečne spočinúť. A my nakoniec ani nemusíme vedieť ako. Tak zostáva dostatok priestoru pre naše domýšľanie.