Názov výstavy cituje termín jedného z predstaviteľov špekulatívneho realizmu, francúzskeho filozofa Quentina Meillassouxa. Toto hnutie vymedzujúce sa voči antropocentrizmu trvá na nezávislosti sveta a vecí voči nášmu vnímaniu, voči našej perspektíve, pretože veci sa neprispôsobujú našim predstavám a jazyku, ale obsahujú čosi, čo nedokážeme pochopiť.
Názov výstavy cituje termín jedného z predstaviteľov špekulatívneho realizmu, francúzskeho filozofa Quentina Meillassouxa. Toto hnutie vymedzujúce sa voči antropocentrizmu trvá na nezávislosti sveta a vecí voči nášmu vnímaniu, voči našej perspektíve, pretože veci sa neprispôsobujú našim predstavám a jazyku, ale obsahujú čosi, čo nedokážeme pochopiť.
Umelecký postoj Milana Housera sa týmto pozíciám v mnohom blíži. Nezaujíma ho umenie v jeho spoločenskej podmienenosti, ale chápe ho ako autonómna čosi mimo nás (nás = tvorca, interpretátorov alebo divákov), ktorého črty, vlastnosti teda nie sú viazané na autorský zámer alebo divácke čítanie, ale existujú samy o sebe. Čo znamená, že sú vlastne nepoznateľné a možno o nich len špekulovať. Milan Houser nám teda predkladá obrazy, ktoré možno pozorovať či opísať, ale ktoré zámerne neponúkajú kultúrne alebo sociálne kódy, ktorými by sa zakotvovali do nášho sveta. Predstavujú predovšetkým povrch, vonkajšok, ktorý môžeme pozorovať a preskúmavať v jeho vizuálnej pôsobivosti a optických nuansách.
Vystavený súbor monochrómov predstavuje jeden z najreduktívnejších autorových prejavov. Pôsobí takmer „len“ ako zrkadlo odrážajúce a deformujúce diváka a okolie. Toto poňatie nám môžu pripomenúť Houserove staršie práce, ako je objekt Guľa (2002) umiestnený v Liberci, alebo vzdialene aj zrkadlá z cyklu Vanitas(2006). Rozdiel súčasného súboru spočíva v puristickejších (ale tým aj rafinovanejších) manipuláciách s priestorom. Nesprostredkúva, neodráža totiž len priestor „pred obrazom“, ale aj priestor vnútri neho.
Podobne, ako má Anish Kapoor svoj esenciálny materiál v podobe červeného vosku, Milan Houser má lak s pigmentmi a farbivami, ktorého vrstvením dosahuje prekvapivé hĺbky vnútri obrazu. Divák tak môže „prepínať“ medzi dvoma režimami viditeľnosti: môže sledovať seba samotného a okolitý svet vo farebne a proporčne deformovanej forme, rovnako ako môže preostriť a dostávať sa dovnútra materiálu, a pozorovať už len jeho objem, konzistenciu a farebnosť.
