Ľubomír Ďurček: "Je Ďurček umelec?"

"Túto výstavu sme začali pripravovať spolu s Ľubomírom Ďurčekom v roku 2020. Zámer bol jasný a spoločný: vybrať diela a pripraviť ich prezentáciu tak, ako si to autor sám želal. Ľubomír Ďurček zomrel 9. júla 2025. Výstava tak zostáva naplnením spoločnej práce - a zároveň poctou jednému z najvýraznejších predstaviteľov slovenského konceptuálneho umenia.

To, čo by inde mohlo byť rutinnou prípravou, sa v prípade Ďurčeka stalo dialógom o tom, čím dielo vlastne je, ako má existovať v priestore a čo z autorovho vzťahu k nemu musí zostať zachované aj vtedy, keď opustí jeho ruky. Ďurčekova tvorba — akcie v mestskom priestore, štrukturálne obrazy, fotografické sekvencie — sa pohybuje medzi jazykom, identitou a spochybňovaním samotnej pozície umelca. Nie náhodou je jedno z vystavených diel priamou otázkou: Je Ďurček umelec?

Čo robí prácu s jeho dielom mimoriadnou, je autorov vzťah k vlastným prácam. Nie sú preňho hotovými, uzavretými objektmi — sú to presné inštrukcie, ktoré treba dodržať. Ku každému dielu Ďurček pripájal podrobné pokyny: názov je jeho neoddeliteľnou súčasťou a je nutné rešpektovať jeho úplnosť, znenie i vizuálnu podobu — interpunkciu aj to, či je text písaný verzálkami alebo minuskulami. Pri niektorých dielach je predpísaná samotná inštalácia, pri iných je autorský komentár priamo súčasťou práce. Tieto pokyny nie sú formalitou; sú posledným vstupom autora do života diela, spôsobom, akým Ďurček odmietal, aby sa jeho práca stala len obrazom na stene."

Pred návštevou, prosím, vopred kontaktujte info@rfg.sk.

Ľubomír Ďurček

30. 8. 1948, Bratislava – 9. 7. 2025, Bratislava

Ľubomír Ďurček bol konceptuálny umelec, performer, dokumentarista a autor experimentálnych textov, kníh a filmov — jedna z najvýraznejších osobností generácie, ktorá na výtvarnú scénu nastúpila v 70. rokoch. V rokoch 1967–1973 študoval na Vysokej škole výtvarných umení, kde sa pod vedením profesora Jána Želibského zameral na krajinárske a figurálne maliarstvo. V rokoch 1976 až 2012 pôsobil ako pedagóg na Strednej knihovníckej škole a Strednej priemyselnej škole grafickej.

Z ideologických dôvodov nebol prijatý do Zväzu slovenských výtvarných umelcov — pravdepodobne v súvislosti s hromadnou akciou po vyhlásení Charty 77. Počas normalizácie ho postihol zákaz verejne prezentovať svoju tvorbu; jeho umenie mohla slovenská i medzinárodná verejnosť vidieť až po roku 1989. Jeho tvorba mala v 70. a 80. rokoch podobu prevažne efemérnych akcií, performancií a happeningov, ktoré sa odohrávali na ulici alebo v súkromí bytu jeho rodičov. Do svojich akcií často prizýval náhodných okoloidúcich či priateľov a podvratným, neraz humorným spôsobom nimi poukazoval na neslobodnú spoločenskú situáciu.

Keďže inštitúcie normalizácie neboli vhodným rámcom pre jeho prácu, prestal „veriť“ formátu výstavy a vo vlastnom byte si vytvoril takzvaný medzipriestor — miesto pre prezentáciu v intímnej atmosfére individuálneho zdieľania s každým, kto ho navštívil. Prácu so symbolom a znakom, ich reflexiu a čítanie nachádzame v celej jeho tvorbe: od performancií cez typografické a lingvistické experimenty v autorských knihách až po experimentálnu kresbu, v ktorej skúmal kvalitu náhodne vznikajúceho obrazu.

Vystavoval na medzinárodných prehliadkach vrátane Works and Words (De Appel, Amsterdam, 1979), Umění akce (Mánes, Praha, 1991) a Body and the East (Moderna Galerija, Ľubľana, 1998). V roku 2013 mu Slovenská národná galéria pripravila monografickú výstavu Situačné modely komunikácie.