Legenda zvaná Jozef Kroner

Len máloktorý herec v histórii slovenského divadla dokázal to, čo Jozef Kroner – divákov srdečne rozosmiať, ale aj úprimne rozplakať. V tom tkvelo majstrovstvo jeho hereckej i ľudskej osobnosti.

Viac o jeho osobnosti, živote a kariére priblíži prostredníctvom fotografií reinštalovaná a redizajnovaná výstava, usporiadaná Divadelným ústavom a Slovenským národným divadlom. Autorom výstavy je teatrológ Karol Mišovic (v súčasnosti pôsobí v Centre vied o umení SAV). Redizajn výstavy pri príležitosti jej reinštalácie pripravilo SND.

Vernisáž sa uskutoční 13.3. o 17:00 v novej budove Slovenského národného divadla, vo Foyeri Činohry SND.

Na vernisáži budú prítomní: herečka Zuzana Kronerová, autor výstavy a teatrológ Karol Mišovic, generálny riaditeľ SND Matej Drlička a riaditeľka Divadelného ústavu Vladislava Fekete.

Jozef Kroner (20. 3. 1924 – 12. 3. 1998) patrí k najvýraznejším talentom slovenského herectva. Rodák zo Staškova sa k profesionálnemu divadlu dostal vďaka pozitívnym ohlasom na svoju ochotnícku činnosť v Považskej Bystrici. Jeho herecké majstrovstvo si diváci dodnes pripomínajú vďaka reprízam desiatok filmov a televíznych i rozhlasových inscenácií. Kronerovým hereckým odborom boli najmä drobní hrdinovia a bežní ľudia. Či už to boli roly komické, dramatické alebo tragikomické, vždy išlo o precízne štúdie ľudského typu, prejavom tak blízkym divákom v hľadisku, pred obrazovkou alebo rozhlasovým prijímačom. 

Svoj vzťah s divadlom ako profesiou Kroner spečatil v roku 1948, keď nastúpil do súboru Slovenského komorného divadla Martin a osem rokov na tejto scéne patrilo (podobne ako i pre jeho manželku Teréziu Kronerovú-Hurbanovú) medzi jeho najplodnejšie umelecké obdobia. Mal totiž príležitosť vytvoriť bohatú galériu rôznorodých postáv, s akou sa už neskôr v divadelnej kariére nikdy nestretol. Angažmán v Slovenskom národnom divadle, kam prešiel aj s manželkou v roku 1956, preňho síce znamenal nárast ponúk z rozhlasu, televízie a filmu, ale čo sa týka divadelnej kariéry, počet i pestrosť úloh sa mierne znížili. Bol síce hercom všetkých kľúčových režisérov vtedajšej činohry – Jozefa Budského, Tibora Rakovského, Karola L. Zachara, neskôr aj ich mladšieho kolegu Petra Mikulíka, ale postavy eminentnej podstaty sa tu pravidelne striedali s menšími partmi. Režiséri si totiž uvedomovali, že Kronerova herecká schopnosť vykreslenia ľudskej bezprostrednosti vie na svojich ramenách udržať ako náročné ústredné postavy, tak i bohato vykresliť drobné žánrové figúrky, ktoré v jeho podaní nadobúdali nadpriemerne presvedčivý človečenský tón.

Ak sa mu aj stávalo, že domáce divadlo jeho kvality nevyužívalo dostatočne, prijímal ponuky odinakadiaľ. Na Novej scéne stvárnil hlavnú postavu Tovjeho v muzikáli Fidlikant na streche (1968), ale gro jeho tvorby spočíva najmä vo filmovom a televíznom médiu, kde sa na nedostatok príležitostí nemohol sťažovať. Jeho kreácie Tóna Brtka z Obchodu na korze (1965), Adama Krta z Rysavej jalovice (1970), titulného Pacha, hybského zbojníka (1975) či Michala Pichandu z Tisícročnej včely (1983) doslova zľudoveli a stali sa zlatým dedičstvom slovenského hereckého umenia, kde hviezda Jozefa Kronera dodnes výrazne žiari.