Laco Teren: Majolika a grafika

Laco Teren (nar. 11. júna 1960 v Bratislave) je výtvarnou kritikou už dávnejšie považovaný za jednu z profilujúcich osobností strednej generácie nášho maliarstva. Generácie, ktorá nastupovala do výtvarného diania okolo roku 1985 s programom „novej maľby“ (okrem Terena, najmä Csudai, Černý, Bubán, Bubánová, Brunovský, Ilavský, Jurkovič, Šramka a iní).

Tento nástup bol sprevádzaný prienikom princípov tzv. postmoderny (transavantgardy) do nášho výtvarného umenia a svojho času znamenal významný posun v celkovom rozložení výtvarných síl na Slovensku. Revolta našej mladej postmoderny bola – okrem iného – namierená proti smrteľnej vážnosti, duchovnej ťaživosti umenia ich predchodcov.

Nový expresionizmus vyhovoval pre tieto účely svojím nezáväzným námetovým anarchizmom, ľahko osvojiteľnou eleganciou miešania štýlov. Bol najjednoduchším spôsobom úniku zo šedivej životnej reality socializmu: po nomádskych cestách planetárnej kultúry k očisťujúcim prameňom mýtov, dávno zabudnutým, nadčasovým vzorcom bytia „postmoderného“ človeka. Bol teda z pohľadu predchádzajúceho jednoznačným – v danej dobovej situácii nepochybne oslobodzujúcim – pokusom o absolútnu negáciu.

Podľa Beaty Jablonskej Laco Teren, „azda ako jediný zo "skupiny“ sa priamo dotkol konkrétnej kultúrnej, sociálnej, a politickej situácie. Jeho rané humorno-agresívne maľby … vyústili do symboliky vychádzajúcej z produktov socialistickej éry a tradície socialistického realizmu. Symboly totalitnej propagandy (kosák, ozubené koleso, kovadlina, klasy, zovretá päsť) s ich prvoplánovým pátosom a absurdným symbolizmom expresívne rozmaľúval na veľkoformátové plátna … Neskôr s použitím „úpadkovej“ formy akademizujúceho realizmu a surreálneho podtextu rozpracoval autorskú ikonografiu symbolov viažúcu sa k témam banality, gýča a konzumu… ".