Kristýna Španihelová: Slyším šeptat zem

Kurátorka: Naďa Kančevova

V aktuálnej výstava Slyším šeptat zem vychádza z osobného prežívania, z vlastnej skúsenosti. Z hľadiska námetov si zvolila veľké životné témy – pominuteľnosť, vanitas a smrť. Tieto témy analyzuje a interpretuje spôsobom, ktorý ponúka autentické osobné svedectvo. 

Španihelová vďaka prepojeniu nájdených organických fragmentov a klasických šperkárskych technológií (zlátenie, odlievanie a pod.) dospela k špecifickej estetike, kde sa materiály navzájom prelínajú a hranice medzi nimi nie sú nijak ostro vymedzené. V tomto procese potom vystupuje do popredia akási alchymistická – „švankmajerovská“ črta jej osobnosti: túžba po kumulácii a recyklácii prírodných objektov, potreba kontaktu so surovou hmotou, resp. nutkavá potreba zachytiť pominuteľné.

Vo svojej tvorbe už v minulosti opakovane presadzovala potrebu dotýkať sa mŕtvej prírody, oživovať svet, ktorému nerozumieme, ktorý nás znepokojuje, vyvoláva odpor a niekedy nás možno aj desí. Z trosiek tohto sveta potom vytvára (znovu v ňom nachádza?) vlastný, nový mikrosvet, ktorý definuje sila imaginácie a poézie. Každá nájdená prírodnina má svoj  individuálny tvar, povrch i život, s ktorým sa autorka najprv musí čo najdôvernejšie oboznámiť, viesť s ním dialóg v rôznorodej podobe. Tento špecifický prístup si môžeme predstaviť ako intímny rozhovor s materiálom, ktorý sa aj aktuálnou výstavou snaží pretlmočiť publiku. 

Nórsky historik Christian Norberg Schulz, vo svojej knihe Genius loci, hovorí o vrodenej potrebe človeka spresňovať prírodné štruktúry a vizualizovať svoje pochopenie a tiež onú existenciálnu oporu prírody, ak sa nám ju už raz podarí objaviť. Človek chce podľa neho symbolizovať prírodu s jej neutíchajúcimi procesmi i samého seba a svoje prežívanie transformovať do iného média.  

Kristýna Španihelová sa vo svojich šperkoch a objektoch snaží reflektovať večný kolobeh prírody, zmenu a samozrejmosť či nutnosť vzniku a zániku. Keď pracuje s kosťami, odumretým hmyzom alebo najnovšie s rašelinou, nejde jej iba o samotný materiál, chce sa dostať pod povrch, do procesov kolobehu života. Rašelina symbolizuje hmotu, ktorá všetko pohlcuje, pochováva a zároveň dáva zrod novému životu. Španihelová si uvedomuje emocionálnu účinnosť tohto materiálu, rovnako ako príbehy, ktoré sú doň vpísané. Pritom sa necháva viesť vlastnou intuíciou, zhromažďuje významy a symbolicky ich prenáša na iné miesto. Ako svojho času sama poznamenala: „Aby se přírodní materiály mohly přeměnit ve šperky, musely nejdříve zemřít a pak znovu ožít. Není divu, že ve mně vyvolávají hluboké, temné, někdy i krásné, občas i děsivé emoce. Kladou otázky a poukazují na nekonečný cyklus života a smrti. V materii se snažím nalézt ukrytou duši.“