V Šimekovej tvorbe prevláda ľahkosť, priamočiare gesto, hra, pričom základným princípom sa stáva akýsi vizuálny sampling, vrstvenie a prekrývanie. Charakteristická je pre ňu fragmentálna a stále sa meniaca kompozícia.
Dlhodobo ju programovo priťahuje viac svet abstrakcie ako konkrétne zobrazovanie videného.
Príbeh abstrakcie je zložitý, ale v zásade v ňom môžeme počas histórie sledovať neustále opakujúcu sa potrebu človeka o obrat k sebe samému. Dnes tento pocit azda pramení z nedôvery v súčasný obraz sveta, ktorý je utváraný médiami v hypertextuálnom a hypervizuálnom virtuálnom priestore. Nejestvuje myseľ, ktorá by fungovala bez spätnej väzby na zmyslovú skúsenosť. Jedna z možných ciest k telu, ktoré je nevyhnutnou podmienkou našej zmyslovej skúsenosti, vedie cez skúsenosť s maľbou.
V sérii „4 ELEMENTS“ slobodne pristupuje k miešaniu maliarskych a kresebných princípov a opäť siaha po výraznej farebnej škále a tvarovej jednoduchosti. Jednotlivé vrstvy kombinuje a zámerne skrýva akékoľvek konkrétne emócie, či odkazy hlboko pod povrchom maľby. Ako už napovedá samotný názov výstavy, Šimeková svoju pozornosť upriamuje na 4 základné prvky, ktoré v médiu maľby chápe ako tvar, farbu, pohyb a priestor. Zvolená farebná škála určuje emočné nastavenie diváka, tvar spúšťa sled asociácii, dynamická kompozícia vytvára ilúziu pohybu a priestor, v ktorom sa daná maľba nachádza, mení interpretačný rámec diela.
Hranice záznamu nie sú dané fyzickým rozmerom obrazu. V skutočnosti formát plátna nelimituje dynamiku ťahu štetca a odhalený organizmus presahuje jeho rám. Šimekovej obrazy sa teda stávajú akýmisi výrezmi z iného, abstraktného “sveta za …”. Tretí rozmer formát dostáva v opätovnom oživení, ktoré nastáva až vtedy, keď si divák výjav interpretuje na základe vlastných asociácií, a tým sa napĺňa jeho účel. Interpretáciu Šimeková nevníma ako skonkrétňovanie nekonkretného, ale ako naladenie sa do určitého, často až meditatívneho stavu, kedy je divák schopný ponoriť sa, no i vykročiť z vlastného vedomia. Divákovi zámerne neponúka detailné vysvetlenia obrazov, pretože by sa čaro z rozkrývania „fiktívnej situácie“ pominulo.
Takéto umenie sa stavia proti apelu komunikačných médií, proti spoločenskému tlaku zrozumiteľnosti. Ústup k zdanlivej bezvýznamnosti tohto prúdu umenia riskuje nezáujem diváka naučeného pasívne konzumovať predkladané obrazy, a nie sa nad nimi zamýšľať alebo ich do hĺbky vnímať. Naopak, čaká na tých, ktorí sú ochotní sa pozastaviť a nájsť si záľubu vo vzniknutom tichom priestore a objaviť tak tok vlastných myšlienok, ktoré im toto umenie ponúka. Takéto diela pôsobia ako oáza ticha uprostred víru mediálnych obrazov. „...plnia pritom nevyhnutnú estetickú úlohu. Lebo vnímanie potrebuje zóny prerušenia, inakosti a pokoja ,....tam, kde je všetko obrazom, už nič nie je obrazom, trvalé vzruchy vedú k otupeniu. Uprostred hyperestetiky mediálneho priestoru sa stáva nevyhnutnosťou estetická skromnosť až skúposť.” (Wolfgang Welsch- „Umelé rajské záhrady?“)
Kristína Šimeková, narodená v Bratislave, kde vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení (katedra Grafiky a iných médií- ateliér prof. Róberta Jančoviča, katedra Maľby a iných médií- ateliér prof. Ivana Csudaia).
