Jarmila Džuppová Asbová / Smrek podľa vzoru dub

Džuppovej rukopis si uchováva (secesno-expresívnu) retro štylizáciu, výraznú farebnosť a tajomnú významovosť - nikdy nie je s istotou jasné, čo všetko skrýva zámerná banálnosť výjavu, predkladaná v prvom pláne.

V minulosti, počas štúdií a tesne po nich, motívy prichádzali ako náhodné čriepky, situácie či „zátišia“ z autorkinho prirodzeného prostredia. Nikdy ho neheroizovala, skôr v obrazoch podávala stret svojej imaginácie s tým, čo ju obklopuje. Alebo ešte lepšie, akú imagináciu vyvoláva to, čo nás každodenne obklopuje. Možno až literárne (poetické) nachádzanie a popísanie nepovšimnutých (spravidla paradoxných) detailov.

Odvtedy už uplynul pomerne dlhý čas a na najnovších maľbách z obdobia posledných dvoch rokov vidno vyššiu zrelosť rukopisu aj uvažovania. Súhrnne sa to prejavuje vo väčšej rafinovanosti a abstrahovaní, vo využívaní techník na uvoľňovanie i prekrývanie (ukrývanie) emócií či vizuálnych a textových informácií, motívy sú menej náhodné a ak aj, tak viac referujú k autorke.

Spoločným menovateľom Džuppovej života v posledných rokoch je situácia, ktorú zažíva približne polovica populácie: založenie a rozpad rodiny, deti, ktoré tranzitujú od jedného rodiča k druhému, a s tým spojené peripetie, stresy, konflikty a nejasnosti.

Džuppová si cestu k odbúraniu vlastných tráum metaforizovala cez slnovrat v diele „Slnovrat - letný“ (2017) - stredne veľkej maľbe, ku ktorej sa opakovane vracala, premaľovávala ju a menila až po pripustenie katarzne dominantného, kompozične vypointovaného momentu žiarivého slnka. V ďalších obrazoch na tejto výstave vidno určitý retrospektívny pohľad - prehodnocovanie motívov a situácií z minulosti. Vracia sa k leitmotívom niektorých starších (klavír, drak, orech) či dokonca najstarších diel (líška) a, mám dojem, že znovuzaradením do aktuálnych malieb ich konfrontuje s nie najpríjemnejším obdobím svojho života, a práve tým sa ho snaží prekonať (neutralizovať). Úplne novou sériou a možno aj budúcim dominantnejším smerovaním sú grafické listy (technikou suchej ihly), ktoré pre autorku predstavujú ideálny stred medzi kresbou a maľbou. Podporiť návrat ku klasickej grafike je jednou z ambícií banskoštiavnického umeleckého centra „Banská st a nica“ - vlaňajší krátky letný pobyt Džuppovú veľmi ovplyvnil. Dalo by sa povedať, že padol na veľmi úrodnú, pripravenú pôdu u umelkyne, ktorá si v rámci vlastnej konitnuity hľadá v istom zmysle novú identitu.

Džuppovej maliarska poloha sa už na našej scéne etablovala, patrí k neprehliadnuteľným. Pôvodné solitérne vyznenie sa napokon práve cez prizmu imaginatívneho, naratívneho a tým v pozitívnom zmysle ilustratívneho kontextualizovalo napríklad s tvorbou Svätopluka Mikytu, pričom ich existencia a akceptácia isto povzbudila aj ďalších. Tak sa stalo a stáva, že kedysi „nehodný“ model umeleckého vyjadrenia - áno, naša scéna má vždy tendenciu považovať niektorý spôsob umeleckého vyjadrenia za neadekvátny - sa vrátil ako plnovýznamový a aktuálny. A cezeň sa to podarí aj ďalším. 

Kurátor: Richard Gregor

xxx

Výstava je realizovaná s finančnou podporou Fondu na podporu umenia