výstava

Hranice mysle

Súčasný estónsky fotograf z Vysokej umeleckej školy v Tartu.

Táto akcia sa konala v minulosti
Dátum vernisáže:
30.10.2019 17:00, St

Kurátor: Peeter Linnap

V interview, ktoré sme voľakedy robili s Victorom Burginom pre Estónsku národnú televíziu, uviedol: „Naším prvým teritóriom je naše vlastné telo.“ A potom dodal: „Ďalšie jednotlivé teritóriá sú iba projekciami nášho mentálneho delenia.“

Svet – fyzický rovnako ako mentálny – je rozdelený na teritóriá. V našich predstavách používame termín hranice ako ústrednú kategóriu pre formovanie identít. Predmety a fenomény sa zdanlivo rodia a zdanlivo končia, majú tendenciu začínať a končiť. V tejto funkcii pre nás hranice ostávajú neviditeľné. Napriek tomu hranice nie sú iba štrukturálnymi pojmami, skôr narážame na ich fyzickú a nezávislú skutočnosť, stoja „medzi“ fenoménmi a patria zároveň do sveta vnútri aj vonku. Jurij Lotman uvádza ako príklad ľudí, ktorí žili mimo Rímskej ríše, ale ktorí do nej museli vstupovať a prekračovať jej hranice pomerne pravidelne. Neboli to ani barbari, ani právoplatní Rimania. Zároveň však boli oboje. V umení hrá rám rovnakú rolu ako hranice. Obrazy možno zarámovať rôznymi spôsobmi. Niekedy je rám priam súčasťou obrazu, dokonca jeho pokračovaním. Niektoré rámy, naopak,  dávajú najavo svoj presvedčivý „hlasný a pyšný“ postoj, ktorým sa líšia od Obrazu a od sveta okolo obrazu, obom sú na hony vzdialené. Pri súčasnej výstave sme sa snažili pracovať s obraznosťou, ktorá rôznymi spôsobmi korešponduje s touto ideou hraníc.

Kirsta Mölder (narodená v roku 1972) sa vo svojich prácach snaží ukázať potenciálne skutočné priestory, ich detaily a nuansy, ktoré väčšinou nevnímame. Okrem toho Mölder často hľadá situácie, keď sa stabilné a normalizované identity/klasifikácie s „jasnými hranicami“ dostávajú do problémov a strácajú svoj zadefinovaný charakter. V jej prácach nájdeme reprezentácie predmetov, ktoré zdanlivo nadobúdajú iný charakter – napríklad tlačené fotografie pôsobiace ako terén krajiny („Míľniky I. Zo série Míľniky. Využitie prázdnej tuby od zubnej pasty“, 2007). Namiesto toho, aby vyzerali ako fotografie, pripomínajú tieto snímky prostredia vonkajšieho fyzického sveta. V niektorých dielach naopak reprezentované útvary reálneho sveta pôsobia väčšmi ako kreslené mapy, než  krajinné terény. Mölder divákom ukazuje, že hranice a jasné rozdelenia medzi fyzickým svetom a jeho reprezentáciami, alebo medzi rôznymi formami reprezentácií, sú často nerozlúštiteľne spletené.

Vo svojej práci „Matky a dcéry“ (2012) zviedla Diana Tamane (narodená v roku 1986) štyri generácie svojej rodiny do toho istého priestoru. V jednej zo snímok križuje lúč svetla všetky tváre na fotografii, a tak symbolicky zjednocuje prastarú mamu, starú mamu, matku a dcéru. Súčasťou série sú tiež meditatívne videá s rovnakým rodinným motívom, z ktorých však časom najstarší členovia rodiny miznú. Ostrý prierez medzi generáciami sa tu zjemnil, takmer neexistuje. Veľmi podobná myšlienka, i keď zobrazená úplne iným spôsobom, sa ukazuje aj vo veľkoformátovej a citlivej sérií Diany Tamane s názvom „Typológia dotyku“ (2015).

So zdravou dávkou humoru ukazuje Nils Rebane (narodený v roku 1968) úplne iný druh hraníc – v jeho prípade v diele „Muži a uniformy“ hrajú rolu hranice medzi neformálnym a oficiálnym oblečením. Sprvu zdanlivá formálnosť sa na snímkach podstatne mení, keď si ten istý človek oblečie uniformu pohraničnej stráže, policajnú či colnícku. V niektorých prípadoch sa perspektíva mení do takej miery, až si divák kladie otázku, či na oboch snímkach vystupuje rovnaký človek. Problém „prirodzeného“ bytia a bytia silenej mimiky a reči tela ostáva nevyriešený. Ďalšie Rebanovo dielo, ktoré však vytvoril v spolupráci s lotyšským fotografom Uldisom Baldom (narodeným v roku 1953), veľmi priamočiaro zachytáva administratívne hranice medzi Estónskom a Lotyšskom. Zobrazuje absurdné situácie, keď presne vymerané hranice prechádzajú stredom domov, súkromných pozemkov atď.

V sérii „Krajina človeka“ zjednocuje Alis Mäesalu (narodená v roku 1979) členov svojej rodiny a priateľov prostredníctvom ich obľúbených krajiniek. Každý vyfotografovaný človek drží v rukách ním/ňou preferovanú prírodnú scenériu (krajinu). Tým pádom sa známy žáner portrétnej fotografie mení na čosi medzi portrétom a krajinkou – a tak sa stáva krajinou človeka. Aby sa vyhla akejkoľvek štrukturálnej hierarchii medzi snímkami, nainštalovala Alis Mäesalu svoje krajiny človeka ako náhodné zoskupenie fotografií.

Podmorský fotograf Ülar Tikk (narodený v roku 1959) sa taktiež pohráva so žánrom portrétnej fotografie. Poverený organizátormi medzinárodnej morskej biologickej konferencie, dostal Tikk za úlohu nafotiť portréty každého z rečníkov. Aby popísal účastníkov prostredníctvom niečoho pre nich charakteristického, rozhodol sa Tikk vytvoriť svoje „pasové fotografie“ pod vodou. Voda však ako fyzikálna substancia ostáva pred divákmi skrytá, priam neviditeľná. Na najlepších fotografiách sú výrazy tváre portrétovaných osôb úplne „prirodzené“ a iba drobné bublinky vznášajúce sa hore naznačujú, že niečo je „v neporiadku“ s prostredím fotografického štúdia.

Vallo Kalamees (narodený v roku 1962) sa pohráva s lakonickým symbolizmom na hranici medzi prítomnosťou a neprítomnosťou. Minulosť a súčasnosť, trauma a spomienky sú vhodnými dvojicami konceptov na vytvorenie tohto veľmi osobného, a zároveň akoby dôverne známeho diela.

Taavi Piibemann (narodený v roku 1977) sa naopak hrá s úrovňami dimenzií reality. Jeho dielo „Odporúčaná literatúra“ predstavuje zväčšeniny dobre známych beletristických diel. Texty vidíme iba vo veľmi priblížených reprodukciách, a tak strácajú svoju identitu, už pre nás nie sú dielami Kerouaca, bratov Strugackých či lokálnych estónskych autorov, ale stávajú sa v podstate jedným a tým istým dielom. Piibemann divákom ukazuje, že pri rozpoznávaní identity písaného textu hrajú priam nepovšimnuteľnú, no napriek tomu veľmi dôležitú úlohu mierka aj proporcie. Jeho ďalšie dielo „Bez názvu“ nám predstavuje nevidiaceho mladého muža a prázdny billboard, a tak síce jednoduchým, ale silným spôsobom zotázňuje podmienky videnia. Nič vyslovene verbálne v tomto diele nie je prítomné – napriek tomu je plné významov.

Opak platí pre dielo „Venované otcovi“ autora H. Sarapuu – sú v ňom bohato prítomné verbálne, či skôr štatistické komentáre. Táto séria prostredníctvom symbolov a faktografických údajov rozoberá zvláštny postoj západného sveta k narodeniu a smrti.

Séria „Zrkadlá času“ Peetera Linnapa (narodený v roku 1960) skúma divákovu schopnosť zachytiť drobné rozdiely medzi zdanlivo rovnakými objektami na fotografiách.

55 rokov neskôr“, fotografická séria autorov Peetera Toominga a Carla Sarapa, je historickým míľnikom estónskej fotografie. Zobrazuje rovnaké miesta odfotografované koncom 30. rokov minulého storočia a následne začiatkom 90. rokov. Séria sa tak stáva tichým, ale efektívnym prostriedkom na ukázanie zmien každodenného estónskeho prostredia, bez potreby akýchkoľvek slovných komentárov. Napriek tomu obsahuje mnoho významových vrstiev a vzbudzuje zároveň klasické otázky fotografickej reprezentácie aj politické otázky o sile fotografie. Politické otázky sú charakteristické pre estónsku (a pravdepodobne aj inú) fotografiu súčasnosti – po svojom revolučnom období v 90. rokoch a umiernenej dobe na prelome tisícročí –, ktorá sa pravdepodobne znova začala posúvať smerom k nápadnejším a ostrejším postojom a zvučnejším reflexiám.

Výstava je súčasťou Mesiaca fotografie

------

Vstup je voľný

 

Odporúčame

divadlo

Panikári - chlapská odpoveď na Klimaktérium

23.1.2020 - 27.2.2020 / Dom kultúry Ružinov
odporúčame!
party

FLÄSH / Silent Servant (Jealous God)

So 14.12.2019 / WAX
odporúčame!
divadlo

Klimaktérium... a čo?

30.1.2020 - 26.2.2020 / Dom kultúry Ružinov
odporúčame!
party

Pulsation pres. Let It Roll Winter Official warm-up

Pi 20.12.2019 / WAX
odporúčame!