Sedieť na dvoch stoličkách – divadelného režiséra a fotografa – sa dá. Celkom plodne. Bolo by však zjednodušujúce povedať, že túto dvojdomosť vizuálne cítiť. Divadlo evokuje hádam všetky prúdy súčasnej fotografie. Od inscenovanej, štylizovanej, toho, čomu sa hovorievalo „výtvarnej“, pracujúcej s rekvizitami, maskami, až po portrétnu fotografiu či fotografiu „rozhodujúceho okamihu“.
Eduard Kudláč si v svojej tvorbe zo všetkých týchto možností vyberá minimalizmus namiesto výpravnej scénografie, banálnosť mikropríbehov namiesto veľkolepých dramatických gest, civilnú až chladnú vecnosť ako protipól exaltovaných emócií divadelných dosiek. Nenápadné vizuálne katarzie ako náhrady za teatrálne gestá. Pracuje s obrazmi ako pripomienkami niečoho, čo sa hádam udialo, no stráca sa v pamäti, uniká nám, keď k tomu vystierame ruku. Rozpamätáva nás, len aby sme si uvedomili svoju zabúdanie.
Bratia v tričku umelca – tak by sme mohli nazvať spoločné projekty vystavujúcich autorov. Radi sa navzájom pozývajú, no namiesto hedonistických vizuálnych hostín servírujú skôr jednoduché jednohubky s rafinovanou dochuťou: obrazové anekdoty so skrytým pôvabom a nenápadné, no presne mierené intervencie. Robia to pre seba, ale i pre trpezlivého diváka. Spája ich nielen kamarátstvo, ale aj východiskové body. Keď sa ich cesty raz za čas opäť pretnú, každý sa môže obzrieť aj za seba aj na tých druhých. Ako starí priatelia, ktorí nepotrebujú toho veľa nahovoriť, aby vedeli, že to základné porozumenie pretrváva. A že sa majú radi. Že sa vedia spolu stále zasmiať. A že stále vedia spolu vyskladať niečo, čo ich samotných zaujme. A myslím si, že i diváka.
Aká bude terajšia hostina? Každý z pozvaných môže okrem fotografie priniesť inú chuťovku zo svojej umeleckej praxe, na rozhodnutie majú čas do poslednej chvíle, hlavne aby to spolu chutilo: Cyril kresbu, grafiku či koláž, Miroslav kresbu alebo dokonca performanciu, no s tou môže prísť aj Milan a navyše i s nejakými objektami, inštaláciami, videom, ale to môže zas priniesť aj Martin a k tomu nejaký rafinovaný kinetický objekt. Uvidíme. Doslova. Nad kurátorovým čítaním ich tvorby sa môžu s chuťou a srdečne zasmiať. Nebrať ho ako návod na niečo. No jeden nikdy nevie. Ako to nakoniec ono umelecké bratstvo vyskladá. Ale to je už iné čítanie odzadu.
Kurátor výstavy a autor textu: Damas Gruska
Eduard Kudláč (1972) – režisér, vyštudoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Svoje zameranie na hľadanie nových možností divadla cez pohyb a akciu rozvinul vo vlastnom združení phenomenontheatre, ktoré založil v roku 2000 ako nezávislú platformu pre súčasné divadlo. Od roku 2009 je umeleckým šéfom Mestského divadla Žilina, ktoré profiluje ako divadlo s radikálnou dramaturgiou zameranou na súčasné slovenské a zahraničné texty. Intímnou formou myslenia sa pre neho stala fotografia. Najosobnejšie témy realizuje cez ňu, mimo územia inštitúcie. Obrazový jazyk však zostáva napriek odlišnosti médií minimalisticky príznačný.
