výstava

Fotograf Bazovský

Výtvarné dielo Miloša Alexandra Bazovského ako jedného zo zakladateľov modernej slovenskej maľby bolo už mnohokrát predstavené na výstavách a v publikáciách. Ale Bazovský ako fotograf bude mať na pôde SNG prvú samostatnú výstavu.

odporúčame!
16.11.2017, Št - 15.04.2018, Ne

Výtvarné dielo Miloša Alexandra Bazovského ako jedného zo zakladateľov modernej slovenskej maľby bolo už mnohokrát predstavené na výstavách a v publikáciách. Ale Bazovský ako fotograf bude mať na pôde národnej galérie prvú samostatnú výstavu.

Ako fotografujúci výtvarník mal síce medzi umelcami na Slovensku predchodcov (Ladislav Mednyánszky, Gustáv Mallý), bol však prvým, ktorý dokázal byť moderným výtvarníkom a moderným fotografom súčasne. Fotografický aparát používal (najviac v 30. – 40. rokoch 20. storočia) namiesto skicára, jeho pomocou budoval akúsi vizuálnu databázu motívov, ktoré sa súbežne alebo neskôr objavili v jeho výtvarných dielach. Fotoaparát používal jednoducho ako jeden z ďalších výtvarných prostriedkov a komponoval priamo v jeho hľadáčiku. Vďaka tomu existujú viaceré tematické aj kompozičné paralely medzi jeho zábermi a niektorými kresbami a obrazmi.

Bazovského fotografie z vidieka akoby sa vklinili medzi dva antipódy našej vidieckej či presnejšie rurálnej fotografie, jeden predstavuje Karel Plicka a druhý Irena Blühová. Karel Plicka sa sústredil na vyzdvihnutie toho, čo pokladal za najdôležitejšie – odkaz ľudovej kultúry: bohatstvo a estetickú pôsobivosť krojov, spevu a choreografie (to všetko vnímané ako „tichá oslava Slovenska“). Zatiaľ čo Irena Blühová, v prejave typickom pre sociálne kritickú fotografiu, si všímala predovšetkým tienisté stránky života na vidieku, jednoznačné príznaky núdze a chudoby. Podľa Ivy Mojžišovej „Plicka fotografoval zem, ktorá spieva a Blühová zem, ktorá si nemá prečo spievať“(1989).

Bazovského pozícia ako fotografického dokumentaristu bola v niečom podobná pozícii Viliama Malíka ako civilistického, skôr mestského fotografa. Malík sa takisto vyhýbal tendenčnému postoju, zachytiť chcel striktne to, čo mal pred sebou (postoj nezúčastnenosti). S obdobným zámerom fotografoval aj Bazovský. Nevieme síce nič o účele týchto záberov, pôsobia skôr ako záznamy v skicári. Na prvý pohľad nie je v nich žiadna štylistická vôľa, ani svojvôľa.

Sústredil sa hlavne na témy, ktoré sú známe už z jeho výtvarných skicárov. Ťažiskovou témou bol tiež svet vidieckeho človeka, ale vzhľadom na „spravodajskú“ funkciu fotografie sa tu v oveľa väčšej miere objavili aj záznamy z jeho osobného, bežného života. Preto sa na fotografických záberoch stretávame s jeho spoločenským okruhom, a to nielen doma, ale aj v Stredomorí, kam už ako príslušník novovznikajúcej strednej triedy začal chodiť na dovolenky. Osobitne ho zaujímali rôzne prejavy moderného životného štýlu: šport, turistika, cestovanie. Často portrétoval aj svojich priateľov, najviac azda umelca s tragickým osudom – Arnolda Petra Weisza-Kubínčana. Asi nie je náhoda, že práve počas bežnej spoločenskej komunikácie vznikajú niektoré kompozične najoriginálnejšie fotografie. Akoby boli záznamom osobných a spontánnych happeningov „akcií pre fotoaparát“, ktoré si partia kamarátov skúša pre radosť (napr. fotografia s hlavou na koľajniciach).

V ťažiskovej téme života na vidieku niektoré zábery boli bezprostrednou predlohou obrazov – ako fotografické skice sú na výstave prezentované v juxtapozíciách. Bazovský pritom iba minimálne inscenoval predkamerový výjav, i keď by sme našli aj také príklady (napríklad portrét dievčaťa so zdvihnutými rukami v Pokušení, 1936; iný variant tejto kompozície predstavuje obraz Za humnom, okolo 1935).

Rovnako zaujímavé je sledovať významový interval medzi fotografickým záznamom a jeho výtvarným prehodnotením. Ostatne, na tomto vizuálnom postrehu je koncipovaná inštalácia výstavy. Bazovský, podobne ako vo výtvarnom umení, aj vo fotografii venoval rovnakú pozornosť ľudom i krajine. Ale vo fotografii, aby nahradil nemožnosť ľubovoľne, neiluzívne zostavovať jednotlivé segmenty kompozície, zvolil presnú kompozíciu a užší výber prvkov predkamerovej reality. Jeho početné zábery železničných tratí, telegrafných stĺpov, závor, priecestí, mostíkov svedčia o tom, že ho nové dominanty krajiny zaujímali z hlbších, než iba z vizuálnych dôvodov. Nechcel zachytiť civilizačné premeny len ako metaforu, ale ako novú vizuálnu kvalitu krajiny, ktorá sa zrazu od základu zmenila. Nezabúdal nikdy na to, že „slávnostná kolmica je chrbticou priestoru“ (František Kupka). Mnohé jeho kresby a niektoré obrazy sú toho priamou demonštráciou. Je to mimo obvyklého kontrastu starého a nového, archaického a moderného.

Veľká väčšina záberov, týkajúcich sa krajiny a pôsobenia ľudí v nej, sa vyznačuje zvláštnou, atypickou kompozíciou, ktorá v našej fotografii nemá obdobu, postavenou na vertikálnom vychýlení kompozičného ťažiska. Možno povedať, že buď počítal s kompozičnou paralaxou (rozdiel medzi výrezom skutočnosti v hľadáčiku fotoaparátu a výrezom skutočnosti na skutočnej snímke), alebo si ju jednoducho nevšímal ako čosi nepodstatného. Vo významnej časti fotografických záberov je ťažiskový výjav odsunutý akoby viac dozadu, aby tak vynikla štruktúra širokej plochy zeme, ktorá ho zaujímala rovnako ako reliéf samotnej krajiny. Fotografia sprostredkováva všetky detaily bohatej štruktúry rôznych prírodných povrchov – neusporiadané, zoschnuté býlie a chrastie, hrudy a kamenie, sneh pomiešaný s hlinou a iné, často neurčité stavy tohto existenčného základu. Niekedy je vôbec ťažké odlíšiť obrábanú a neobrobenú pôdu. Žiadne Švajčiarsko! Tieto obrazy ho nezaujímajú v prvom rade ako výraz chudoby, či metafora ťažkého života, jeho záujem je skôr výtvarne štrukturálny. To ostatné vniká do nich akosi samovoľne.

Keď Bazovský fotografuje ľudí, vyberá si podobne, pôsobia veľmi drsne, akoby boli ešte z 19., a nie z 20. storočia, ale sú v súlade so svojím prostredím a málo úrodnou pôdou. Bazovského nezáujem o prvoplánovú malebnosť je zrejmý aj tu, ľudia sú oblečení všedne, nie sú krojovaní, resp. ak je kroj použitý, tak nie sviatočný, ale jeho každodenné pracovné varianty. Samotné ľudské postavy sú na krajinnom pozadí komponované ako významové pointy; okrem toho tvoria mierku snímaného priestoru. Zvieratá tiež nie sú súčasťou stáda, „božie hoviadka“ vidíme skôr ako výrazné individuality, ktoré si sem-tam nevzrušene premeriavajú fotografujúceho maliara. V niektorých kompozíciách tvoria spolu s rebrinákom akúsi os sveta, iného než ten obvyklý, ľudský.

Bazovský svoje snímky nepublikoval, až na výnimky sa nezachovali ani fotografické zväčšeniny z nich. Vyskúšal si nové médium, ale zrejme nemal v pláne stať sa hoci len amatérskym fotografom. Ale to, že rozumel postulátu Lászlóa Moholya-Nagya – fotografia má byť predovšetkým dokumentom nového videnia – je viac než isté.

Kurátori: Aurel Hrabušický, Alexandra Kusá

-----------

Sprievodné podujatia k výstave: 

3.12.2017, 16:00
Sunday Rest: Fotograf Bazovský

10.12.2017, 15:00
Siesta v galérii: Fotograf Bazovský

Odporúčame

divadlo

Zjavenie (hrobárová dcéra)

V horskej dedine býva obyčajná slovenská rodina. Otec je príležitostný hrobár, matka bývalá učiteľka ruštiny, za dcérou chodí...Viac
3.12.2017 - 4.1.2018 / Slovenské národné divadlo - Činohra
odporúčame!
koncert

Lola Marsh

Trikrát na Pohode, raz v A4-ke a aj v Tabačke. Dohromady bolo všetko vypredané, a tak si pre Vás Lola Marsh prichystala ešte...Viac
St 14.2.2018 / Refinery Gallery
odporúčame!
film

Agnus Dei

Povojnový príbeh mníšok z benediktínskeho kláštora v Poľsku, ktoré otehotneli po znásilnení vojakov víťaznej Červenej armády...Viac
Št 7.12.2017 / Kino Campus
odporúčame!
divadlo

O čarovnej flaute a iných kúzlach

Wolfgang Amadeus Mozart: O čarovnej flaute a iných kúzlach. Detské operné predstavenie uvádza Martin VanekViac
28.11.2017 - 6.12.2017 / Slovenské národné divadlo - Opera
KIDSTOWN odporúčame!