Fotografický cyklus Posledný sneh má viacero, možno navzájom si protichodných východísk. Jedným z nich je autorkin osobný príbeh bývalej detskej závodnej lyžiarky milujúcej sneh, lyžovanie a zimné športy. Druhým je svedectvo o prehlbujúcej sa environmentálnej kríze, ku ktorej značne prispievajú aj rozsiahle lyžiarske strediská s umelým zasnežovaním, vysokou energetickou spotrebou, ktoré výrazne zasahujú do života rastlín i živočíchov, keďže lyžiarskym svahom padnú za obeť biotopy so stovkami stromov. Autorka vnútorný rozpor, v ktorom proti sebe stoja túžba po zvrátení ekologických hrozieb a zážitková lyžovačka, ktorá k týmto hrozbám prispieva, nerieši postavením sa na jednu či druhú stranu, ale vtipno-smutne, glosuje o danom status quo.
Andrea Kalinová mapovala lyžiarske strediská na Slovensku, všímala si opustené vleky, ruiny skokanských mostíkov, hrdzavé torzá lanoviek, vytrvalých sánkarov*ky a lyžiarov*ky spúšťajúcich sa zo zablatených svahov, vleky ťahajúce športovcov*kyne po úzkom pásiku snehu, či absurdne pôsobiace rekvizity z úspešnejších lyžiarskych sezón, ako stupienky víťazov*iek z lyžiarskych pretekov, či zašlá slávobrána s nápisom Cieľ je mať kopec radosti. Nuž, po radosti, podobne ako po snehu, sú na autorkiných fotografiách len stopy, prevláda skôr nostalgia, či úporná snaha protagonistov*tiek sa predsa len ešte raz spustiť. Avšak, klimatická kríza neúprosne postupuje a cyklus Posledný sneh možno čítať aj ako výzvu k zamysleniu sa nad tým, čo môžeme urobiť na jej spomalenie. V sérii fotografií nachádzame aj zopár inscenovaných fotografií lyžiarov*ok v lesných húštinách, dystopicky upozorňujúc na možnú blízku budúcnosť.
Kurátorka: Lýdia Pribišová
Výstava je dostupná počas predstavení DPOH, prípadne každý piatok od 12.00 do 13.00 hod.
Vstup je voľný, ale registrujte sa, prosím, kvôli kapacite.
Andrea Kalinová sa venuje filmu, fotografii a rôznym intermediálnym presahom. Jej projekty sú dlhodobé, i desaťročie sa venuje, do hĺbky skúma zvolenú tému, ako napríklad Sanatórium Machnáč, bratislavské Lido, či kúpeľné mesto Tskaltubo v Gruzínsku obývané vysídlencami *kyňami z Abcházska. Jej fotografie, ale i filmy (Po sezóne, Tajomstvo jedného bazéna) charakterizuje sústredený pohľad na hrane dokumentu a inscenovania. Andrea Kalinová sa vo svojej tvorbe zaoberá modernistickou architektúrou, jej uchovávaním, ako aj prístupom spoločnosti k starostlivosti o architektonické dedičstvo. Jej druhou srdcovou témou je rekreácia (o čom svedčí aj výstava Posledný sneh), ktorá s témou architektúry úzko súvisí, obom témam sa venuje spoločne s Martinom Zaičkom v rámci skupiny Abandoned (re)creation (od 2011). Je i členkou Správnej rady Spoločnosti Jaromíra Krejcara, ktorá sa usiluje o záchranu národnej kultúrnej pamiatky Machnáč.
Tvorba Andrey Kalinovej je jedinečná dlhodobým záujmom o veci verejné, citom pre rozhodujúci moment, špecifickým humorom, a zároveň ľudskosťou a empatiou. Je neprehliadnuteľná vlastným umeleckým prístupom a postupom, ktorého oblúk pri jednotlivých projektoch siaha od umeleckého hĺbkového výskumu, zažívania skúmaných miest na vlastnej koži, cez happeningy, workshopy, site specific inštalácie, fotografie; dlhodobé projekty zvyčajne završuje knihou a filmom, kde sa zhutňujú všetky predchádzajúce elementy. Za jej film Po sezóne (2018) o liečebnom dome Machnáč jej bolo udelené ocenenie Pamiatky a múzeá za audiovizuálny počin.
