výstava

Albín Brunovský - Maľby na dreve

V roku 1969 začal začal Albín Brunovský maľovať na perzský orech sériu diel, ktoré boli pôvodne určené pre Hotel Bôrik v Bratislave. V práci pokračoval až do konca života, celkom vytvoril okolo 120 malieb. Výstava predstavuje výber z týchto mimoriadne cenených prác.
odporúčame!
12.03.2020, Št - 30.08.2020, Ne

Grafik, ilustrátor, tvorca známok i československých bankoviek sa stal už počas života umeleckou a pedagogickou legendou. V roku 2010 sme v Pálffyho paláci predstavili jeho kompletné grafické dielo, ale mimoriadne miesto v jeho tvorbe zaberajú aj maľby na dreve. Umelcov syn Daniel Brunovský ich v knihe Albín Brunovský – Maliarske dielo uverejnil 123, na výstavu sa nám ich podarilo zapožičať štyridsať. Ich presný počet nie je známy, niektoré ešte za umelcovho života vyviezli do zahraničia a ostali nezdokumentované, naposledy pred asi tromi rokmi sa jedna objavila na aukcii v Nemecku.

Brunovský začal maľovať na kvalitne vysušený perzský orech vyradený z továrne v Hodoníne v roku 1969 v rámci zákazky na výzdobu vládneho hotela Bôrik v Bratislave, ktorý projektoval jeden z najvýznamnejších slovenských architektov Štefan Svetko. Použil pri tom špeciálnu technológiu maľby na dreve podľa starých receptov na výrobu kriedového šepsu, ktorú prekonzultoval s reštaurátorkou Dorotou Filovou.

Podarilo sa mu dosiahnuť vysokú stálosť maľby bez prasklín a postupných zmien farebných odtieňov. Na väčšine diel nepokrýva maľbou celú plochu dreva, ale dáva vyniknúť aj samotnej štruktúre perzského orecha. Ideologická komisia však sériu 26 diel pre hotel Bôrik, vytvorenú v rokoch 1969 – 1974, neschválila, a tak sa ocitla v pivnici budovy Matice slovenskej. Do zbierok Oravskej galérie v Dolnom Kubíne ju nakoniec jasnozrivo získal Ctibor Belan.

Brunovského maľby na dreve sú ozdobou každej zbierky výtvarného umenia a na trhu s umením sa už takmer nevyskytujú. V takomto rozsahu neboli ešte nikdy verejne prezentované, preto sme veľmi radi, že sa nám to v Galérii mesta Bratislavy podarilo, za čo patrí vďaka rodine Albína Brunovského, Oravskej galérii v Dolnom Kubíne, Slovenskej národnej galérii, Galérii M. A. Bazovského, Galérii Nedbalka a viacerým súkromným zberateľom.

Prihláška na komentované prehliadky výstavy s kurátorom Ivanom Jančárom.

 

Albín Brunovský sa stal v najlepšom slova zmysle nositeľom tradícií i objaviteľom nových tvorivých možností. Nič na tom nemení ani jeho vedomé nadväzovanie na maliarsku dokonalosť renesancie, pompéznosť baroka, romantizmus romantizmu, kvetnatosť manierizmu, tajomné odkazy symbolizmu či ornamentálnosť secesie. Inšpiráciu pre svoje diela nachádzal v rodnom Záhorí, do tajomnej atmosféry jeho prírody umiestňoval fragmenty zámerne deformovaných ľudských a zvieracích motívov (Tretí variant k super veľkému záhradnému divadlu, 1971; Prechádzka Záhorím, 1973).

Brunovský sa slobodne pohyboval aj v umeleckej histórii a voľne interpretoval diela iných majstrov (Spomienka na Velázqueza, 1969; Pocta Arcimboldovi, 1973), inšpiroval sa románom Francoisa Rabelaisa (Gargantua a Pantagruel, 1971), nadväzoval na umeleckú školu zo 16 storočia z francúzskeho zámku vo Fontainebleau (Sesternice z Fontainebleau, 1971), alebo zobrazoval biblické príbehy (Krajina za Babylonskou vežou, 1971; Príbeh hriešneho mesta, 1973).

Nie nepodstatné je aj jeho hľadanie syntézy tela a duše, človeka a vesmíru, človeka a prírody. Dešifrovanie týchto obrazových skladieb je pomerne zložité. Prelínaním jednotlivých obrazov, často len fragmentárne zachytených, vytváral zložité kompozície vzťahov medzi ľudským, animálnym a prírodným. Fragmenty figúr sú často zámerne deformované, zvieracie motívy sú blízke Borgesovej fantazijnej ríši zvierat. Napriek tomu by sme ich ťažko mohli charakterizovať ako surrealistické kompozície. Neobjavuje sa v nich náhodné prepájanie prvkov či zámerné odkazy na podvedomie. Špecifické miesto v jeho maliarskej tvorbe majú tondá, čiže maľby komponované v kruhoch alebo miernych elipsách (Svadobná kytica, 1973; Vášeň, 1972; Črievičky, 1974; Ruže, ružičky, 1974; Clematis, 1974).

V roku 1975 dochádza u Brunovského k pomerne významnej premene. Začína meniť svoj spôsob vyjadrovania i výtvarného uvažovania. Figúry sa stávajú realistickejšími, miestami až hyperrealistickými. Zatiaľ čo v predošlej tvorbe boli ich telá poprerastané fantastickými prvkami, po roku 1975 sú to už ľudské postavy zasadené do prírodného rámca (Sarah, 1979). Pomerne často sa objavujú reálne ľudské postavy vo vysnenej fantazijnej krajine (Dáma v klobúku, 1981). Viaceré z malieb na dreve majú značne romantizujúci charakter. Motívy nahých žien a mužov v zložito komponovaných krajinách poníma ako veľké záhrady snov či záhrady pozemských radostí, ako fragment prírody, ktorú si človek vytvára podľa svojich predstáv.

Albínovi Brunovskému tu ide o hľadanie harmónie, súladu, pokoja či ideálneho obrazu sveta.

V jeho interpretácii sa takýto obraz sveta vyskytuje v pomerne idealizovanej podobe, ale pre autora sú podstatné zobrazenia na prvý pohľad jednoduchých vecí – oblakov, zeme s bohatou vegetáciou, do ktorej sú zasadené nahé ľudské postavy. Často vytvára niekoľko vrstiev, kde sa nad pozemskou prírodou vznášajú malé ostrovy prírodných výsekov so zakomponovanými postavami, ktoré majú svoj obraz i na zemi, akoby sa pozemské a nebeské zbližovalo. Na druhej strane zobrazuje aj ľudské vášne, pretvárku ukrytú pod maskami (Masky, 1988; Balkánske javisko, 1995) či hlboké poryvy duše (Frustrácie tolerancie, 1978). V Brunovského maliarskej tvorbe nachádzame aj diela s výrazne intímnym charakterom, ktoré vznikli pri špeciálnych príležitostiach, akou boli napríklad umelcove 50. narodeniny (Hodiny pre päťdesiatnikov, 1985).

Text: Ivan Jančár, kurátor výstavy

Albín Brunovský vstúpil na scénu v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Jeho diela sa stali súčasťou domácich a zahraničných prehliadok umenia, jeho meno sa začalo spomínať v medzinárodných súvislostiach a kontextoch.

Umelcove grafické listy a obrazy vyjadrujú zhmotnený výraz vnútorného stavu – fantazijný realizmus pozostávajúci z „archetypov“ života (človek a príroda, život a smrť, tajomstvo a poznanie). Stali sa miestom, kde sa skutočné prelína s nadreálnym, predstava so skutočnosťou, poznané s neznámym, ríša tvarov so zakódovaným systémom  myšlienok, ktoré treba odtajniť. Brunovského vklad do súkvetia imaginatívneho umenia v Európe prerástol hranice Slovenska a stal sa jeho autentickou súčasťou (spolu s maliarmi M. Jakabčicom, V. Žilinčanovou, grafikmi V. Gažovičom, D. Kállayom).

Hodnota a kvalita jeho tvorby si zachovali vysokú úroveň. Počas svojho pedagogického pôsobenia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (oddelenie voľnej grafiky a knižnej ilustrácie) vychoval celý rad absolventov, ktorí vošli do dejín ako takzvaní Brunovského žiaci. Slovenská umenoveda ich rozdeľuje na tri základné generačné vrstvy, na ktoré potom nadviazali aj ďalšie generačné zoskupenia mladých umelcov, odchovaných jeho nástupcami na pôde spomínanej vysokej školy.

Albín Brunovský pochádzal zo Zohora. V rokoch 1951 – 1955 študoval grafiku na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave, v rokoch 1956 – 1961 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Dezidera Millyho a Vincenta Hložníka.

Po skončení štúdia absolvoval na tejto škole umeleckú ašpirantúru (1963 – 1965), roku 1967 bol poverený vedením tamojšieho oddelenia knižnej tvorby. V roku 1973 bol vymenovaný za docenta a roku 1981 za vysokoškolského profesora. V roku 1980 bol vymenovaný za zaslúžilého a roku 1985 za národného umelca.

Zameral sa na rozvoj fantázie a myšlienok v dielach, ktoré z neho urobili umelca tvoriaceho s neobyčajnou mierou imaginácie a poetického nazerania na svet. Generačne patril k vlne básnikov označovaných pojmom „Trnavská skupina“, s ktorými ho viazalo až do smrti veľké priateľstvo.

Od roku 1963 mu učaril najmä lept a možnosti jeho kombinácie s inými technikami. Do roku 1971 leptal do zinkových platní, od tohto roku výhradne do medených dosiek a od roku 1975 dával všetky dosky pred odtlačením pooceľovať. Inou autorovou doménou bola technika litografie, v ktorej dosiahol vynikajúce výsledky.

Brunovského maliarska tvorba vykazuje osobité znaky najmä pokiaľ ide o technické a technologické možnosti práce s farbou, uplatňovanie jednotlivých farebných vrstiev a lazúr a spôsob, akým pracuje s farbami na pevnej drevenej podložke. Tematické rozpätie jeho grafických listov, obrazov atď. je široké, od námetov čerpajúcich z rodného kraja cez fantazijné motívy, mytologické témy a námety z histórie alebo námety inšpirované historickými legendami až po vymyslené scény a kompozície, v ktorých sa uplatnil ako osobitý zjav na slovenskej výtvarnej scéne 20. storočia. Právom je považovaný za jedného z  najvýznamnejších predstaviteľov imaginatívneho umenia na Slovensku. 

Z diváckeho hľadiska sa stali atraktívnymi najmä umelcove maľby na dreve. Napriek tomu, že Albín Brunovský nás opustil už pred 20 rokmi, akoby sa prihováral cez svoje dielo, vďaka ktorému prelomil bariéry domáceho sveta, aby ho spojil s „ostatným“ svetom.

Na začiatku a konci výpovede jeho diel sa rozpína jeden pól: theatrum mundi – divadlo sveta so všetkým, čo k tomu patrí: realitou i fantáziou, láskou a zradou, dobrom i zlom, priateľstvom a nenávisťou, skutočnými príbehmi a nadprirodzenými súvislosťami nášho ľudského bytia.

Brunovského tvorba je predovšetkým výpoveďou o človeku – o jeho ľudskom i neľudskom svete, kde každý z nás odhaľuje za rôznofarebnými a prekvapujúcimi maskami svoju vlastnú tvár. O tom sú jeho grafické listy pochádzajúce z troch decénií tvorby. Nechýbajú dnes už slávne diela ako Ešte jedna slza (l97l), Lamento della Ninfa (l972), povestné Dámy v klobúku (l98l), cyklus Chvála zamotaných snov (l985) a Labyrint sveta a raj srdca (1989 – l990). Všetky pochádzajú z majetku Galérie Nedbalka v Bratislave.

Je to tvorba, ktorá bola ocenená na viacerých významných podujatiach doma i v zahraničí: dostal Cenu mesta Paríž (l967), Cenu Otrano d´Argento (l969), Cenu za grafiku na Intergraphic v Berlíne (l976), Cash Award na Footprint v Seattli (l977), Grand Prix na medzinárodnom bienále grafiky v Krakove atď. 

Text: Ľubomír Podušel

 

Odporúčame

letný festival

Zvuk for Štiavnica 2020

Piaty ročník hudobného festivalu Zvuk for Štiavnica prináša aj tento rok prierez toho najzaujímavejšieho zo žánrov jazz, fusion a...Viac
14.8.2020 - 16.8.2020 / Banská Štiavnica
odporúčame!
koncert

Opera aeterna III

2.9.2020 - 6.9.2020 / záhrada domu Albrechtovcov, Kapitulská 1
od vás odporúčame!
divadlo

Odvrátená strana mesiaca (divadlo GUnaGU)

Inscenácia hry Viliama Klimáčka s hosťujúcou hviezdou! Hra bola napísaná pre Emíliu Vášaryovú ako pocta tejto významnej...Viac
Staromestské centrum KaV - Zichyho palác / GUnaGU
odporúčame!
výstava

Juliana Mrvová - After the fire

6.6.2020 - 21.8.2020 / Ateliér XIII
odporúčame!