Vlasy chytené v cope, celá hranatá, kostnatá. Po smrti mamy bojuje obrázok za obrázkom na stránkach svojho príbehu so „ženskými zbraňami“ – s varechami, prachovkami, vysávačom, žehličkou... A postupne, stránku za stránkou, sa mení, dozrieva, je viac a viac v tom úzkom priestore sama sebou.
Ale pamätáte sa aj na autorku ilustrácii, ktorá ju vytvorila?
Jarmila Čihánková – tiež taká Robinsonka, ktorá zvládla sedem (výtvarníckych) remesiel, prechádzala z techniky do techniky celý život. Narušovala definované žánre. Nebola iba ilustrátorkou. Kunsthistória si ju zapamätá skôr ako ženu, ktorá rozumela jazyku konštrukcií a dokázala tvoriť v kódoch geometrickej abstrakcie. Ale nielen. Venovala sa vytváraniu tapisérii a artprotisov, do ktorých votkávala motívy inšpirované modrotlačou. A dokonca opakovane v rokoch 1970 a 1988 realizovala spoločne s Milanom Adamčiakom inštalácie vo verejnom priestore, spájajúce hudbu a výtvarné umenie. Bola maliarkou, karikaturistkou, grafičkou... zaujímalo ju „všetko“.
Výstava Robinsonka v TOTO! je galéria komorným spôsobom mapuje jej ilustrátorskú tvorbu. Sleduje, ako prinášala na stránky kníh vtedajšie súčasné umenie – aj ako svoje premýšľanie o tvaroch preklápala do koláží pre malé deti, ako stavala konštrukcie, ktoré dokázali potiahnuť myšlienku celou knihou, či to, ako pracovala s farbami.
Jarmila Čihánková (1925 – 2017)
Už ako sedemnásťročná začala študovať na Slovenskej vysokej škole technickej na odbore kreslenia a maľovania u Jána Mudrocha. V štúdiu pokračovala v ateliéri úžitkovej maľby a grafiky na pražskej Vysoké škole uměleckoprůmyslové u Jana Baucha a tamtiež aj v ateliéri politickej kresby a karikatúry u Antonína Pelca.
Jej ilustrátorská tvorba je rozmanitá, „rozkročená“ od časopiseckých miniatúr pre Pravdu, Nové Slovo alebo Roháč až po kompakty kníh, najmä pre deti (O Keškovi a jeho kamarátoch od Radija Pogodina či Stopa na asfalte od Eleonóry Gašparovej), ale aj pre dospelých, pre ktorých ilustrovala rovnako prózu (Matkin plač od Helen Carlislovej alebo Cesta zarúbaná od Fraňa Kráľa), aj poéziu (Len raz od Jána Kostru). V rokoch 1958 až 1966 bola členkou tvorivej Skupiny 4 (spolu s Oľgou Bartošíkovou, Tamarou Klimovou a Vierou Kraicovou) – prvého čisto ženského umeleckého zoskupenia v dejinách slovenského súčasného umenia.
