Natália Okolicsányiová sa v maľbe snaží experimentovať a posúvať hranice svojich vyjadrovacích prostriedkov. Je jej blízka expresívna figurácia a živelná, príbehová maľba, v ktorej reflektuje svoju telesnosť. Maľbu vníma fyzicky a je pre ňu dôležité upozorňovať na rodové témy a na motív ženy ako rozporuplnej bytosti. Telesná a pocitová maľba ju núti uvažovať o sebe samej.
Viktor Fuček vo svojej tvorbe analyzuje tematiku zložitých pradív ľudských vzťahov a príbehov v širokom spektre výtvarného výrazu, siahajúceho od spriadania vlákien v závesnom obraze až po performatívne gestá.
Ide o hľadanie možných interpretácií súčasnej posthumanistickej ontológie, ktorá sa ponúka ako alternatíva k súčasnému prístupu v antropocéne, črtajúcu líniu úniku v podobe nečakaných asambláží hmoty, ideí, dát.
Práve posthumánna teória ukazuje, že problémom je celý čas „človek“, ako kategória, ideál, predpoklad, norma. Preto autor využíva a akceleruje tendenciu brať na seba rôzne, často nečakané podoby. Nedokončenosť, premenlivosť, neistota zacielenia, sú niektoré prívlastky, ktoré popisujú nielen jeho tvorbu, ale tiež naznačujú možnosti vývoja samotnej posthumánnej situácie.
