Toto pravidlo môžeme úspešne aplikovať na tvorbu Mateja Fabiana (1979) – v jeho výtvarnom prejave zostáva totiž maľba nemennou konštantou. Jej základné parametre - farby, štetce a plátno sú vzhľadom na postmediálne východiská nahraditeľné a to je skutočnosť, ktorú si autor veľmi dobre uvedomuje. Hľadanie rovnováhy medzi tradicionalitou média a nárokmi súčasnej doby je méta, ku ktorej v ostatných rokoch podvedome smeruje. Testovanie hraníc maľby prostredníctvom skúmania netradičných materiálov a podložiek ho napokon priviedlo k poznaniu, že to, čo napriek akejkoľvek možnej redukcii nevyhnutne ostáva maliarskou podstatou je práca s farbou - jej hmotou, optickými vlastnosťami, jej kvalitou, či nekvalitou...
Maľbu ako klasické a zdanlivo prekonané médium Fabian vníma ako možnú opozíciu voči fragmentácii nášho pohľadu na svet, ktorý trvalo rozostruje informačný cloud. Fyzická prítomnosť maľby a jej časté prepájanie s médiom objektu je jeho priamou odpoveďou na virtualitu dnešnej doby. Výsledkom je fluidné prelievanie z média do média, trvalá snaha o vykračovanie mimo tradičného rámca. Maľba sa pre Fabiana stáva objektom (akoby ním práve svojou fyzickou prítomnosťou nebola?), a každý trojrozmerný objekt je v prvom rade maľbou... Obraz nevisí a nemá len visieť na stene, je telesom ukotvenom v priestore, na ktorý konkrétne reaguje...
Úlohu významnej premennej v našom prípade zastupuje aj samotný autor, špeciálne ak pracuje intuitívne a úmyslne sa snaží narušiť vlastné či všeobecne overené postupy. Fabian vníma svoju pozíciu ako predátorskú – je presvedčený, že je jeho povinnosťou napádať autorské stratégie, mechanizmy trhu, zaužívaný rukopis, mentálne nastavenie. Prekračovať svoj vlastný maliarsky tieň. Výsledkom jeho snaženia je radikálny program, manifestovaný naprieč rôznymi médiami ako koherentný network, vypovedajúci skôr o celku či samotnom umelcovi ako o jednotlivých artefaktoch...
Nina Gažovičová