Svetovo uznávaná izraelská grafička a autorka inštalácií Orit Hofshi (1959) sa vo svojich dielach zaujíma o ľudskú existenciu, ktorú skúma z hľadiska minulosti aj súčasnosti, pričom spochybňuje miesto človeka vo svete a jeho význam vo vesmíre.
Svetovo uznávaná izraelská grafička a autorka inštalácií Orit Hofshi (1959) sa vo svojich dielach zaujíma o ľudskú existenciu, ktorú skúma z hľadiska minulosti aj súčasnosti, pričom spochybňuje miesto človeka vo svete a jeho význam vo vesmíre. Jej ručne vyrezávané drevené panely a tlače odrážajú širokú škálu emócií. Ukazujú, že každý človek je schopný násilia aj zármutku. Heroickú škálu jej najväčších diel upravuje láskavosť, jemnosť a pokora.
Monumentálne diela Crossing (Prekročenie) a Chronicle (Kronika), ktoré sú zavesené oproti sebe, zobrazujú dávne novoromantické krajiny. Inštaláciu dopĺňa vysoká konštrukcia umiestnená na vzdialenom konci výstavných priestorov a úzka drevená plošina, respektíve ulička v strede.
Hofshiová vo svojich dielach udržiava permanentný dialóg medzi postavami a prostredím, do ktorého sú umiestnené. Postavy pôsobia súčasne, ale zároveň akoby boli odtrhnuté od okolitej krajiny. Ich usporiadanie vyjadruje pocit očakávania, zdôraznený pocitom akejsi bezúčelnej prítomnosti. Dielam pridávajú expresívnosť aj samotné rozmery. Postavy umiestnené v krajine majú znaky ľudskej aktivity, no žiadne jasne rozpoznateľné charakteristiky. Pôsobia, akoby už prešli hodný kus cesty, ale ich ciele či zmysel existencie ostávajú nejasné. Celok diváka pohlcuje a nabáda ho k osobným interpretáciám. Diela pozostávajú z papiera, vyrezávaných drevených panelov a drevorytov používaných pri tlači, ktoré sú tu vystavené ako plnohodnotné umelecké diela.
Riaditeľ Múzea Royal Hibernian Academy v Dubline Patrick Murphy o jej diele Pahoehoe napísal: „Hofshiovej beztvarý kamenný mys, rovnako ako kresby morských vĺn americkej umelkyne Vije Celminsovej, neponúka divákovi nič iné len jeho vlastné prežívanie, bez akejkoľvek potreby hľadania zmyslu diela. Sépiová farba, ktorá sa spája so spomienkami a nostalgiou, nás provokuje, prebúdza náš reflex ovládnuť obraz príbehmi z histórie, či už osobnej alebo mýtickej. Táto geologická štúdia však evokuje geologický čas, chronológiu, kde sú ľudské dejiny redukované len na malý kúsok. Čas preniká celým Hofshiovej dielom. Osobný čas, aktuálny čas, historický čas – a všetky tieto časy sú postavené proti času planetárnemu. Tým, že nás žiada, aby sme sami posúdili, ako naše hodnoty a presvedčenie obstoja zoči-voči krátkosti našej existencie, umelkyňa podrýva našu samoľúbosť a pocit vlastnej dôležitosti.“
