Projekt predstavuje hlboký a dramaturgicky ucelený ponor do sveta latinsko-americkej hudobnej kultúry a portugalského štýlu fado.
„Prečo sa sen skončí
keď začína svitať deň
v zrkadle
Strach z mŕtvej chuti dní minulých
vhĺbených v pamäti!“
Týmito slovami sa začína jedna z najpôsobivejších piesní Memória e fado brazílskeho skladateľa, klaviristu a gitaristu Egberta Gismontiho (*1947). Je príznačné, že kritika ho považuje za umelca, ktorý veľmi pripomína svojho predchodcu Heitora Villu-Lobosa. Ten sa ako kľúčová osobnosť brazílskej hudby 20. storočia okrem kompozície a dirigovania venoval hre na violončele a klasickej gitare.
Nástroje, ktoré sú úzko previazané s kultúrou Brazílie, majú neraz čo povedať aj v hudbe portugalského štýlu fado, pre ktorý je charakteristický výrok „Portugalsko spieva, keď má chuť plakať“. Pocity melanchólie, spomínania i viery v lepšie zajtrajšky sú témami portugalských piesní a poézie, ktoré sa nepochybne stali súčasťou mimoriadne pestrého a bohatého sveta latinsko-americkej hudobnej kultúry. Tá sa odráža aj v Gismontiho živom tanci Frevo, ktorý, pôvodom z Recife, je úzko spätý s brazílskym karnevalom.
Aj keď Gismonti získal klasické kompozičné vzdelanie u Nadie Boulangerovej, jeho jazyk možno vnímať skôr ako cross-over klasickej hudby a prvkov latinsko-amerického folklóru. Rovnako sa dá charakterizovať aj hudba ďalších dvoch skladateľov Radamésa Gnattaliho (1906 – 1988) a Sérgia Assada (*1952). Obaja sa tvorbe pre gitaru venovali kontinuálne a ich dielo je mimoriadne bohaté a rôznorodé. Sonáta pre violončelo a gitaru, ktorú Gnattali dedikoval multižánrovému gitaristovi Laurindovi Almeidovi, patrí dnes k najpopulárnejším skladbám pre toto zoskupenie. Rovnako ako Assadova Jobiniana č. 4 priamo odkazuje na tradičné prvky brazílskej hudby odeté do klasickej formy, prezentujúc dva nástroje, ktoré dokážu plne pokryť jej rytmickú i melodickú povahu.
Čiastočnou odbočkou z brazílskej línie tohto projektu je dvojčasťová skladba Lorquianas kubánskeho skladateľa Lea Brouwera (*1939). Brouwerova hudba je však nepochybne súčasťou latinsko-amerického priestoru, a najmä pre svoju univerzálnosť a bohatý folklorizmus je v ňom pevne zakotvená. Už z názvu vyplýva, že je skladateľovou poctou španielskemu géniovi poézie Federicovi Garcíovi Lorcovi (1898 – 1936) a odkazuje na jeho dve básne Memento a Madrigalillo. Je zrejmé, že poézia je neoddeliteľnou súčasťou umenia (nielen) Latinskej Ameriky ako aj portugalského fada, ktoré trochu symbolicky zakončuje toto CD. Pieseň Chuva slávneho speváka a tvorcu tohto štýlu Jorgeho Fernanda (*1957) preslávila predovšetkým legendárna speváčka Mariza, ktorá v nej spieva aj: „všedné veci v živote nezanechávajú spomienky, sú to len tie, ktoré bolia alebo vyvolávajú úsmev...“.
Martin Krajčo
Vstupné dobrovoľné
Podujatie je “predskokanom“ otvorenia nového kultúrno-komunitného centra BOD na Hraničnej 38.
