blog
Slovenskí diváci budú môcť filmy vidieť po prvý raz aj za osobnej účasti tvorcov a hlavnej hereckej predstaviteľky na špeciálnej predpremiére 11. októbra 2021 v bratislavskom Kine Lumière a na verejnej slávnostnej premiére 12. októbra v košickom kine Úsmev.
Režisér Peter Kerekes a scenárista a producent Ivan Ostrochovský strávili šesť rokov návštevami a nakrúcaním v ukrajinskej ženskej väznici. Najviac ich upútali dva skutočné príbehy.
Irina pracuje ako vedúca v ženskej väznici, v ktorej sú umiestnené aj matky s deťmi. Je dozorkyňou, spovedníčkou, priateľkou, ale tiež úradnou osobou, ktorá vykonáva tresty. Žije sama v služobnom byte v areáli väznice, po nociach vyjedá chladničku a číta si milostné listy, ktoré dostávajú jej väzenkyne. Aj to je jej práca.
Na druhej strane tohto mikrokozmu žijú matky – odsúdené s deťmi vo väznici. Ich život je doslova rozsypaný na kúsky, majú najrôznejšie osudy a neistú budúcnosť, a jediné, čo ich drží nad vodou, sú ich vzťahy a deti, pár hodín šťastia každý deň.
„Z mnohých príbehov žien v Kolónii 74 ma inšpiroval príbeh Lesji, ktorá zabila svojho muža zo žiarlivosti a do väzenia prišla už tehotná. Jej pôrodom sa začína film,“ hovorí režisér Peter Kerekes.
Takmer všetky protagonistky vo filme hrajú samé seba. „Niekoľko rokov sme strávili návštevami v skutočnej väznici a rozhovormi i nakrúcaním so skutočnými väzenkyňami. Snažili sme sa k nim priblížiť čo najviac, nakrúcali sme nielen ich, ale aj s nimi,“ vysvetľuje. „Prial som si, aby sa film stal kolektívnou autentickou spoveďou odsúdených matiek, nielen prostredníctvom ich rozhovorov s Irinou, ale aj situácií, ktoré vo filme zachytávame bez slov - prostredníctvom chvíľ samoty, keď im vezmú deti a ony bezmyšlienkovite dojedajú narodeninovú tortu, alebo aj krátkych zábleskov šťastných chvíľ, keď zabudnú na to, že sú vo väzení,“ dodáva.
Do slovenských kín zamieri Cenzorka s predfilmom Bolo raz jedno more... Krátky animovaný dokument rozpráva o dôsledkoch ľudských rozhodnutí a činov v oblasti Aralského mora.
Svetlana hľadí do soľnej púšte svojím jediným okom. Gulšat spravuje prázdny hotel. Kapitán zaznamenáva stopy mora, ktoré odchádza a Sergej vozí turistov po jeho prázdnom, ligotavom dne. Sú to poslední ľudia z Muynaku, ktorí si pamätajú pôvodný breh vysychajúceho Aralského mora. Ich dni sú posplietané zo spomienok na slávnu minulosť rybárskej veľmoci a snov o návrate veľkej vody. Súčasnosť tvorí cintorín lodí, ktoré už nikdy nevyplávajú z prístavu.
Viac o filme Cenzorka a Bolo raz jedno more
„Myšlienka nakrútiť film mi napadla počas jednej z mojich ciest vlakom po strednej Ázii. 26. septembra 2008 som stála s kapitánom na brehu a sledovala mŕtvu púštnu hladinu a vraky obrovských rybárskych lodí. Ako vášnivá cestovateľka a milovníčka prírody som vedela, že jedného dňa musím o tomto mieste nakrútiť film,“ spomína Joanna Kozuch. „Náš film rozpráva o odchádzaní mora, ktoré bolo celé stáročia súčasťou bežného života obyvateľom Muynaku, je to film o tragédii ľudí v Muynaku, kde som objavila jednu z najväčších ekologických katastrof tohto storočia. Vnímam ho v dvoch rovinách: ako štylizovanú autorskú výpoveď o tragédii jednotlivcov na pozadí politických rozhodnutí, voči ktorým boli bezmocní, a súčasne aj ako spôsob aktívne prispieť do spoločenskej diskusie o nebezpečnosti umelých zásahoch človeka do prírody a o dôležitosti ekologických opatrení,“ vysvetľuje Joanna Kozuch.