S vedomím všetkých súčasných možností, od fotografie až po produkciu umelej inteligencie, maľba je stále viac vnímaná ako jedinečné dielo ľudských rúk.
Pre Zoltána Agócsa je maľba teritóriom sebavyjadrenia už od študentských čias. V Ateliéri klasických maliarskych disciplín prof. Ľudovíta Hološku na Fakulte výtvarných umení AU v Banskej Bystrici – v tom najlepšom zmysle slova „klasický“ – dostal Zoltán výtvarné vzdelanie postavené na základoch poctivej techniky, bez skratiek a uľahčovania. V jeho prácach sa ukazuje záujem o estetickú vizuálnu kvalitu obrazu. Hlavné slovo dostáva maľba, aby mohla prehovárať jazykom sebe vlastným: farbou, svetlom, iluzívnosťou. S technicky zvládnutým remeslom a sebavedomým rukopisom prichádza sloboda v námetoch.
Zoltán maľuje v cykloch, v ktorých sa opakovane vracia k určitému námetu. Otáča ho z každej strany, mení naň názor, spoznáva ho. Finálnym maľbám predchádza výskum – práca s vlastným telom, fotografické záznamy, kresby a skice. Obsah série nie je vopred určený, vyvíja sa počas tvorby, ktorá je akýmsi záznamom procesu. Keď je námet vyčerpaný, cyklus sa uzatvára, umelcova pozornosť sa vyberá iným smerom. (A je nutné dodať, že Zoltánovi pri jeho postupoch premaľovávania plátien niekedy chýba rešpekt k vlastnému dokončenému obrazu.) Predstavená séria s názvom Nekonečná stolička je najnovším z takýchto uzavretých cyklov. Ako celok pôsobí ako štúdia objektu, ukazuje systematickosť práce a potrebu skúšania - čo všetko sa so stoličkou dá robiť, ako sa dá zobraziť, čo všetko symbolizuje. Obrazy však (až prekvapivo dobre) fungujú aj samostatne, vytrhnuté zo série. Inšpirujú k vlastnému domýšľaniu príbehov, naznačených zobrazenými symbolmi; sú otvorené vlastným asociáciám, hľadaniu vlastnej rovnováhy medzi telom a duchom.
Podobne ako v Zoltánovej predchádzajúcej tvorbe, sa tu prelína realistická figurálna maľba s prostredím či krajinou, ktorá sa niekedy rozpúšťa až do abstrakcie. Nejde však o žánrovú figúru či krajinomaľbu; Zoltánove obrazy majú viacero vrstiev. Leitmotívom je stolička - materiálny architektonický objekt, symbol stability a pevnej opory; autorom vnímaná ako kontrastná tvrdá, nemenná vec voči pohyblivému, tekutému telu.
Zároveň, v súlade so Zoltánovým skorším záujmom o potenciál teatrálnosti všedného priestoru, sa dá chápať ako malé pódium; ten najobyčajnejší predmet, ktorý každý dennodenne využíva, sa môže stať miestom „na výslní“; rekvizitou, na ktorú sa posadí model a stáva sa stredom pozornosti. Autor v maľbách na stoličku umiestňuje seba. Pozoruje sa, experimentuje. Vníma koreláciu fyzického a mentálneho sveta, ich vzájomné protirečenie aj nutnosť oboch. V maľbách vidieť odvahu zdieľať intímne procesy existenciálneho hľadania vlastného miesta, zmyslu a cesty. A v tomto hľadaní sa aj zo stoličky zrazu stane bod, z ktorého sa dá nehybne pozorovať okolitý svet. Z pozorovaného objektu sa človek môže stať pozorovateľom. Stolička je symbolom vrstevnatosti našej existencie.
Kurátorka: Kristína Hermanová
