Či chceme alebo nechceme, všetci si z rodiny odnášame viac ako len farbu očí alebo tvar nosa - formuje našu identitu i svetonázor. Výstava Po praslici, ktorá sa v Pistoriho paláci otvára už 5. decembra, je venovaná práve fenoménom generačného prenosu v rodinách, špeciálne v ženskej línii.
Ide predovšetkým o najmladšiu generáciu žien - výtvarníčok, ktoré na výstave ponúknu svoj pohľad na to, aký na identitu súčasných žien vplývajú ich príbuzní a predkovia. Výstava štyroch maliarok a jednej grafičky sa pritom obracia k rodine ako nositeľovi zvykov, návykov a svetonázorov.
“Autorky predstavujú rôznorodé prenášanie vzorov v našich rodinných bunkách i vyrovnávanie sa s nimi najmä zo ženskej pozície. Dotýkajú sa osobnej i kolektívnej pamäte, prijímania i opúšťania zdedeného, sú kritické i oslavujúce,” hovorí kurátorka výstavy Jana Babušiaková.
Každá z nich sleduje svoju vlastnú líniu uvažovania, a vlastné skúsenosti z rôznorodých rodinných prostredí a situácií. Ide napríklad o intimitu telesného dotyku, ktorá dáva základ vzťahu k vlastnému telu a s ktorým máme prvý kontakt vždy skrze svojich najbližších príbuzných. Alebo o rámce, ktoré naša spoločnosť kladie na ženy napríklad i skrze pohľad na vieru a jej výklad z hľadiska konzervatívnych hodnôt. V ich dielach sa odrážajú aj tradičné jednania, ktoré chcú rozvíjať a zachovávať, napríklad odkaz bylinkárstva v práci s prírodnými pigmentami, ale i také, ktoré by bolo vhodné opustiť, pretože sú zraňujúce a škodlivé, ako je nezdravý nacionalizmus či alkoholizmus. Tieto podoby fungovania sa nevyhli ani konfrontácii s vstupmi moderného sveta do života prevažne vo vidieckych oblastiach: preto sa súčasťou vizuálnej skúsenosti stali aj dočasné architektonické a voľnočasové prvky, ako sú párty stany, fóliovníky či altánky.
Absolventky z Banskej Bystrice a Bratislavy ponúkajú vo svojich dielach sondy do aktuálnej podoby slovenskej spoločnosti tak, ako ju citlivo vníma nová generácia žien. Ide o pohľady takpovediac zvnútra tej jednotky, o ktorej tvrdíme, že je základ štátu. Je vidno, že robia akúsi “revíziu” - nezahadzujú apriori všetko zdedené, ale hľadajú a kriticky zhodnocujú, čo je prínosné a funkčné vzhľadom k meniacej sa spoločnosti i vlastnému sebaobrazu. Jednotlivé autorky pritom pracujú rôznymi spôsobmi, od experimentálnych techník skúmania a kombinácie prírodných pigmentov, cez punkáčsku ironizáciu až po klasickú maľbu a varianty kompozícií s prevažne ženskou figúrou či jej fragmentom.