Kurátor: Mária Horváthová
Milan Lukáč patrí medzi najexponovanejšie zjavy našej výtvarnej scény a rezonuje i v širších súvislostiach európskeho umenia najmä vo Francúzsku či Rakúsku. Vďaka univerzálnej reči svojich maliarskych a sochárskych diel dokáže osloviť mimoriadne široké publikum, pretože jeho tvorba prináša presvedčivú výpoveď o stave sveta v jeho nekonečných podobách. Raz má výsostne intelektuálny, ba priam filozofický náboj s výrazným humánnym podtextom, inokedy tlmočí krehkú tematiku medziľudských vzťahov, ale často prináša i odľahčený, ba dokonca úsmevný pohľad na svet prírody, jej tajomstvá i jej metamorfózy.
Sochy Milana Lukáča sú plné vážnych i úsmevných príbehov a odkazov. Spočiatku to boli figurálne kompozície a portréty, neskôr výťahy a schodiská s príznačnými siluetami postáv a tragickým podtónom prežitých ľudských drám, po nich krehké a chvejivé vertikálne stély na tému Botanický sen a potom bizarné potvory z jeho Beštiárií, od ktorých bol už len krok k širokej škále pôsobivých zoomorfných kreácií – rýb, vtákov, sov, kozích i diviačích hláv, ktoré ho na dlhé obdobie upútali. Práve v nich naplno uplatnil svoj tvorivý princíp, v ktorom na spôsob asambláže kombinuje bronz a zvárané železo s použitými i nájdenými kovovými predmetmi, pracovnými nástrojmi a fragmentami rôznych strojov. Práve tieto fragmenty, v ktorých s istotou identifikujeme staré mosadzné kľučky, svietniky, skrutky, ale i čakany, lopaty, či kostry šijacích strojov vnášajú do sôch Milana Lukáča dráždivú poetiku, hravosť i jemnú iróniu. Jeho sochy sú plné pohybu a dynamiky, v smelých krivkách prúdia vzduchom, vznášajú sa, chvejú sa a vlnia v priestore, akoby popierali zákony gravitácie.
Tvarovo i štrukturálne členité plastiky a objekty Milana Lukáča nachádzajú svoj plošný pendant v jeho monochrómnych, monumentálne pôsobiacich obrazoch, ktoré upútajú svojimi čistými líniami, vyváženosťou vertikál i horizontál a striedmym použitím farby i kaligrafických prvkov.
Narodil sa 29. septembra 1962 v Bojniciach. V rokoch 1981-1987 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Ján Kulich a prof. Ladislav Snopek)a v rokoch 1985-1986 na École nationale supérieure des beaux-arts de Paris v Paríži (prof. Jean Cardot).
Zučastnil sa na niekoľkých študijných pobytoch v Cité internationale des arts v Paríži, ale i v Nyorte, v Madride, vo Viedni a na mnohých sochárskych sympóziách na Slovensku i v zahraničí.
Má za sebou niekoľko desiatok samostatných výstav a množstvo kolektívnych výstavných prezentácií doma i v zahraničí. Získal Cenu pre mladých sochárov Academie des beaux-arts, Institut de France v Paríži (1985), Cenu Martina Benku (1988), Cenu Paul Louis Weilera (1990) a ďalšie ocenenia a jeho diela sú zastúpené vo verejných i súkromných zbierkach na Slovensku i v zahraničí. Žije v Bratislave a venuje sa sochárskej tvorbe, kresbe a maľbe a pôsobí ako vysokoškolský pedagóg.
