Umelá inteligencia tu nefiguruje ako futuristická fantázia, ani ako technologický zázrak. V týchto obrazoch je prítomná skôr ako infraštruktúra moci. Ako neviditeľná vrstva, ktorá analyzuje, triedi, predikuje a hodnotí – často bez nášho vedomia a takmer vždy bez nášho súhlasu. Štátne databázy, kamerové systémy, algoritmické rozhodovanie, automatizované podozrenie. Stroj, ktorý sa učí nie preto, aby nám lepšie slúžil, ale aby nás vedel lepšie čítať, kategorizovať a v prípade potreby korigovať. Časť cyklu tvoria abstraktné maľby vychádzajúce z fragmentov elektronických obvodov. Zväčšené, vytrhnuté z funkčného kontextu, premenené na znaky. Tieto „veľkoformátové runy“ nie sú schémami ani návodmi. Sú skôr vizuálnym jazykom systému, ktorý sa stal nečitateľným pre tých, ktorých sa najviac týka. Kým kedysi boli runy nositeľmi mágie, dnes nimi sú kódy a obvody – symboly moci, ktorých význam pozná len úzka skupina zasvätených. Pre ostatných zostáva len ich účinok. Popri týchto abstrakciách sa objavujú explicitnejšie, figuratívne obrazy. Nie ako ilustrácie, ale ako skratky. Horiaci Tesla Cybertruck tu nie je len symbolom technologického optimizmu,
ktorý sa sám premenil na karikatúru. Je obrazom slepej viery v riešenia, ktoré ignorujú sociálne dôsledky vlastného nasadenia. Ukrižovaný robot od Boston Dynamics nepredstavuje mučeníka, ale zvláštnu inverziu – stroj postavený do pozície tela, na ktoré si projektujeme vlastné obavy, vinu aj potrebu odporu. Kríž tu nie je náboženským gestom, ale ikonou civilizačného konfliktu medzi človekom a systémom, ktorý si sám vytvoril. Tieto obrazy nie sú výzvou na akciu ani návodom na sabotáž. Sú skôr záznamom vnútorného napätia. Momentu, keď si uvedomujeme, že dohľad už nie je výnimočný stav, ale predvolený režim. Keď sa technológia stáva autonómnou nielen technicky, ale aj politicky – zbavenou zodpovednosti, rozptýlenou medzi algoritmy, zmluvy a inštitúcie.
Rage Against the Autonomous Machine nie je o odmietaní technológie ako takej. Je o odmietaní jej naturalizácie. O odmietaní predstavy, že sledovanie je neutrálne, že automatizované rozhodovanie je objektívne a že efektivita je nadradená ľudskej skúsenosti. Hnev v týchto obrazoch nie je čistý, ani jednoznačný. Je chaotický, občas absurdný, často zúfalý. Ale je ľudský. A možno práve to je na ňom najdôležitejšie. V čase, keď sa čoraz viac rozhodnutí presúva mimo ľudských rúk, zostáva hnev jednou z posledných emócií, ktoré sa nedajú úplne optimalizovať.
Hugo Raýman
Vernisáž: 19.1.2026 o 19:00
občerstvenie: bar FUGA, možno plnené formy aka tartaletky
hudobní hostia: Prevrat, Polisaurus!
Kurátorka: Gabriela Halás
