Lokálne scitlivenie - Chrono/Topos

Hľadanie priliehavého názvu výstavy býva často neľahkou cestou k samému jadru veci. Snahou je vystihnúť ho tak, aby nebol prázdnym heslom, ale sprievodcom k tomu, čo návštevníka vo výstavnej siení čaká. Lenka L. Lukačovičová a Michal Huba vystavujú spolu už po druhý krát, čo môže byť dôkazom, že objavili inšpiratívny potenciál v ich vzájomnom výstavnom prepájaní.1 Aj preto, uvažovanie nad pomenovaním výstavy sa nieslo v sústredení na to spoločné a zároveň jedinečné v ich obrazovom podaní sveta. Aj keď cesty ich fotografických výprav smerujú k odlišným miestam, princípy a ciele ich práce s obrazom sú si blízke – v lokálnom scitlivení. V ich spôsobe práce je to predovšetkým približovanie sa k miestu, nie iba prostredníctvom ponúkajúcej sa jeho viditeľnej „tváre“, ale niečím tak neuchopiteľným akým môže byť jeho preciťovanie – periférie mesta a okrajov krajiny.

Miestom Lenky L. Lukačovičovej je Trnávka, mestská časť Bratislavy. Ešte prednedávnom mala povesť divokej periférie a ako nekontrolovaný ostrov sa vzpierala raz socializácii, inokedy kapitalizácii mesta. V 20. rokoch minulého storočia ako „zlé bývanie“ ju fotografoval avantgardista Jaromír Funke a dokonca sa zachovala jedinečná publikácia, dokument o živote v robotníckych kolóniách od amatérskeho fotografa a novinára Iľju Jozefa Marka: Dornkappel. Predmestie troch jazykov (1938)2. Keďže tu fotografka s rodinou žije, neobjavuje ju ako exotickú perifériu, ale ako miesto vlastnej, prežívanej každodennosti. Fotografuje ju, priam s obsesívnou pravidelnosťou, možno aj každý deň. Pri odprevádzaní dcéry do škôlky, cestou do obchodu, alebo len tak, pri potulkách je ulicami a zákutiami. Ako povedala: „Zamýšľam sa nad momentom, ktorý je bežný, opakujúci sa, až banálny a zároveň (ne)videný inými, keď sa k samotnému dielu a fotografiám vraciam, často premýšľam, či vôbec majú byť (ne)rozhodujúce momenty verejne/výstavne videné.“3 Jej vedomá hra s banalitou rôzneho druhu nesie v sebe viacero rovín – od stavania na neistote a hádanke až po situačnú iróniu. Mnohé z nastavených princípov si vyskúšala v instagramovom autorskom projekte Lonely Planet Trnávka (2020- 2022), kde v s ironickým odkazom ku kedysi populárnym cestovateľským bedekrov ponúka miesta Trnávky. Niektoré z fotografií z Instagramu, pravidelne vystavuje vo vitríne niekdajšieho miestneho kina Zora, vo verejnej vitríne, kde sa zvykli „špendliť“ oznamy a informácie. Kladie tak vedľa seba dva formáty verejného zdieľania: sociálne siete verzus prezentácia v zabudnutej vitríne.

V predchádzajúcich štyroch rokoch, Michalovi Hubovi sa jeho miestom stala krajina medzi Malými Karpatami a Záhorím. Hovorí, že: „nemá meno, pretože je ohraničená svojvoľne, chaoticky, nerešpektujúc teritoriálne označenia“.4 Ide o„medzipriestor“ troch území: Záhorského Búra, charakteristického piesočnatými sedimentami, vyviatymi v ľadových dobách z nánosov a terás rieky Moravy. Podmalokarpatskej zníženiny – močaristej krajiny so spleťou rašelinísk a nakoniec Bielych hôr, pohoria Malých Karpát so svojimi vápencovo- dolomitickými hrebeňmi aplošinami. Hmatateľným výsledkom výskumu týchto miest je autorská fotografická kniha nazvaná Chronotop. Tak ako sa u Lenky L. Lukačovičovej zrkadlí v snapshotovom snímaní povaha mestskej periférie, Hubova kniha je interaktívnym sprievodcom nielen vizuálnej, ale aj fyzickej skúsenosti, v kontakte s fotografickým obrazom. Najmä preto, že hapticko-optický charakter knihy vychádza z jej technologického spracovania. Je knihou analógových farebných a čiernobielych fotografií. Tie sa tu objavujú v autentickej fotochemickej podobe, vytvorené tradičným „mokrým procesom“ v tmavej komore. Navyše, fotografie boli exponované na papiere navrstvené fotografickou emulziou a potom vyvolané. Ide o experimentálny proces spojený s istou nevyhnutnou chybovosťou, prejavuje sa to v taktilnom charaktere fotografií, ktoré sú jemne drsné, zvrásnené, či – naopak – lokálne lesklo škvrnité.5 Kniha sa takto stáva inscenovaným priestorom, ktorá v dôvtipnej dramaturgii autora približuje a stelesňuje zážitok z putovania krajinou. Niekde sa strana musí rozložiť ako mapa, niekde našu „listujúcu púť“ naruší „parazitujúca“ fotografia vo veľkosti knižnej záložky. Kniha – krajina je tak v chápaní Michala Hubu auto-artikuláciou, majúca podobu palimpsestu, kde horizontalita miesta, tu-a-teraz, sa pretína zlomom, ruptúrou, vpádom vertikality v podobe genealógie miesta.6

Fotografie Lenky L Lukačovičovej a Michala Hubu sú obrazmi periférnych miest krajiny a mesta, sústredených za videnú realitu. Sú idealisti, možno až romantici, ktorí veria, že tak často spomínaný a vyvolávaný duch miesta nie je daný iba atraktivitou, či výnimočnosťou toho ktorého prostredia. Lebo aj keď sa viaže k fyzickému miestu, tvorí sa v našom vnímaní. Priestor sa udeje iba vo vzájomnom prežívaní, alebo inak povedané v nastavení sa na našu vzájomnú „lokálnu citlivosť“.

Beata Jablonská