Výstava Lesson of Relativity prezentuje popri vybraných autorských programoch zakladateľských osobností slovenského umenia 60. rokov aj umelcov prvej „slobodnej“ generácie, nastupujúcich po novembrom prevrate v roku 1989 a najmladších zástupcov, ktorí dokladajú prirodzený príklon k stále aktuálnemu dedičstvu domácej neo-avantgardy.
Autori:
Milan Adamčiak, APART, Peter Bartoš, Mária Bartuszová, Stano Filko, Matej Gavula, Anetta Mona Chişa / Lucia Tkáčová, Július Koller, Denisa Lehocká, Roman Ondák, Boris Ondreička, Milan Tittel, Martin Vongrej, Jana Želibská)
Kurátorka: Nina Gažovičová
Umenie strednej a východnej Európy zažíva v ostatných rokoch zvýšený záujem zo strany historikov umenia, kurátorov, ale aj umelcov, etablovaných v kontexte západného umenia. Sme svedkami toho, ako sa umelecké úspechy, predstavujúce základ neo-avantgardy krajín bývalého východného bloku, postupne zapisujú do európskej historiografie dejín umenia. Po desaťročiach vákua je to zadosťučinenie, na ktoré toto teritórium čakalo od pádu železnej opony v novembri 1989.
Naše umenie bolo v širšom európskom kontexte donedávna takmer neznámym pojmom. Slovensko je mladá a malá krajina, ktorá pred zavŕšením vlastného sebaidentifikačného procesu stála vždy na okraji svojich väčších a historicky významnejších susedov, ale aj v spoločnom česko-slovenskom štáte.
Hoci Bratislava zažila v minulosti významný dejinný vývoj, jej novodobá história sa odvíjala najmä v tieni Budapešti, Viedne a neskôr aj Prahy. Zahraničie len nedávno začalo objavovať autonómny charakter nášho umenia – jeho špecifický vývoj a výrazne experimentálnu orientáciu.
Slovensko začína byť dokonca vnímané ako jedno z významných ohnísk stredoeurópskeho konceptu s pozoruhodne silnou koncentráciou autentických, hoci nie výhradne konceptuálne orientovaných programov (Milan Adamčiak, Peter Bartoš, Mária Bartuszová, Stano Filko, Július Koller, Juraj Meliš, Alex Mlynárčik, Rudo Sikora, Jana Želibská...).
Výstava Lesson of Relativity (názov výstavy je prevzatý z názvu článku Pierra Restanyho Bratislava : une leçon de relativité, pre časopis DOMUS, v ktorom autor podáva podrobnejšiu správu o umení na Slovensku po prelomovom roku 1968) nemá ambíciu byť prierezovou prehliadkou slovenského umenia ostatných päťdesiatich rokov.
Naším cieľom nebolo narušiť či umelo vytvárať nový umeleckohistorický kánon, ale upriamiť pozornosť na také výtvarné prejavy, ktoré môžeme v kontexte reflexie a celkového prehodnocovania umenia východnej Európy považovať za autentické a ktoré v tomto geografickom prostredí, aj napriek zmene pôvodných východísk ostávajú naďalej živé.
Výstava prezentuje popri vybraných autorských programoch zakladateľských osobností slovenského umenia 60. rokov umelcov prvej „slobodnej“ generácie, nastupujúcich po novembrom prevrate v roku 1989 a najmladších zástupcov, ktorí dokladajú prirodzený príklon k dejinami overenému, no stále aktuálnemu dedičstvu domácej neo-avantgardy.
Vytvorenie takejto interakcie sa stalo príležitosťou, bez ohľadu na historické súvislosti, viesť dialóg, možnosť komunikovať, sprostredkovať spojenie autorov, ktorí príležitostne či dlhodobo spolupracovali, ale aj takých, ktorí sa pri príležitosti tohto projektu stretávajú prvý raz. Takéto ohliadnutie k minulosti, zvlášť k umelcom, ktorí zohrali rozhodujúcu úlohu pri formovaní slovenského vizuálneho umenia 20. storočia, nie je v domácom kontexte novinkou. Už v roku 1997 sa v Bratislave uskutočnil ambiciózny výstavný projekt 60/90 mladých kurátoriek Petry Hanákovej a Alexandry Kusej, ktorý premiérovo medzigeneračne spojil autorské umelecké dvojice Filko – Ondreička, Koller – Ondák, Bartuszová – Lehocká.
Môže sa zdať, že zastúpení autori sa nestretávajú vo svojich výsledkoch a pri takých individuálnych programoch, navyše s odlišným a širokým tematickým a mediálnym pokrytím je takmer nemožné hľadať spoločné menovatele. Skupina vybraných umelcov však bezpochyby generuje náčrt spoločných tém, tendencií či uvažovania, ale aj fungovania v rámci umeleckého sveta. Dokumentuje vzájomne príbuzné tvorivé princípy – formálne aj koncepčne. Dokladá istú miestnu tradíciu, spoločné uvažovanie naprieč rôznymi dekádami. Potvrdzuje, že spoločné stretávanie nemusí byť realizované v jednom konkrétnom bode, ale môže sa odohrávať v prienikoch na prvý pohľad nesúvisiacich množín.
