výstava
Juraj Meliš
Tvorba Juraja Meliša je osobitým príspevkom do súčasného slovenského výtvarného, najmä sochárskeho, umenia. Jeho vizuálny svet je výsostne pôvodný a osobitý, a pritom jasne rozpoznateľný.
Juraj Meliš rezignuje na dva tradičné sochárske postupy, pri ktorých jadro sochy vzniká uberaním alebo pridávaním sochárskeho materiálu, volí cestu voľnej tvarovej skladby, objavuje poéziu stretávania sa nájdených predmetov s novotvarmi. Využíva pritom skôr postupy blízke asambláži ako sochárstvu.
Od samého začiatku svojej tvorby Juraj Meliš reprezentoval antitradičný sochársky program, založený nie na zobrazujúcej tradícii, ale na oslobodzujúcom geste, zdôrazňujúci civilizačné témy. Neraz mu na to stačili nájdené drievko, klinček, kúsok drôtu či plechu. Práve tieto materiály najviac vyhovovali obsahu, forme a „melišovskej“ technike spracovania sochy.
Meliš je výnimočný práve v schopnosti pretvárať a dotvárať nájdené predmety a materiály, spájať ich do nových celkov a povyšovať ich na umenie. V roku 1970 a 1971 vytvoril cyklus veľkopriestorových inštalácií drevených sôch s názvom Prostredie.
O niečo neskôr, v prvej polovici 70. rokov „ortodoxný sochár“ pracoval aj v plošných médiách (najmä koláže, vypaľované drevo, vizuálne texty, grafika) na báze konceptuálnych výtvarných princípov, s častým využívaním lettristických prvkov. Pravdepodobne skúsenosti s touto tvorbou mu umožnili v období 70. a 80. rokov vytvoriť autorsky originálny, na Slovensku ojedinelý výtvarný program, v ktorom konceptuálne princípy transformoval do osobitej sochárskej výpovede. Prejavilo sa to najmä na sochárskej časti cyklov HELP a IDEA (objekty, sochy, reliéfy), kde sa mu podarilo abstraktný a neosobný pojem „idea“ premeniť na veľmi osobnú občiansku výtvarnú výpoveď.
Do začiatku 80. rokov v tvorbe Juraja Meliša sa len sporadicky vyskytuje obraz človeka, skôr ho v tvorbe zaujímali dôsledky jeho činnosti. Tento prístup sa však v prvej polovici 80. rokov dramaticky zmenil. V rokoch 1982 – 1989 vytvoril viacero výnimočných figurálnych, najmä autoportrétnych sochárskych diel v cykle MONOLÓGY, kde pracoval s vlastnou „posmrtnou“ maskou. Je to však figurálna tvorba melišovsky symbolická, prezentujúca jeho vzťah k spoločnosti na báze irónie, sebairónie až grotesknosti, vyjadrujúca postoj „pre spoločnosť som mŕtvy“.
V druhej polovici 80. rokov začal pracovať na cykle DIALÓGY ako symbolickom vyjadrení spoločensko-politického „otepľovania“. Po roku 1989, v čase, keď sa uvoľnila umelecká sloboda, ale stratili sa umelecké námety, nemuselo sa v tvorbe Juraja Meliša nič zásadné meniť, pretože vnútornú, ľudskú i umeleckú slobodu získal už v predchádzajúcom období.
Narodil sa 13. 7. 1942 v Nových Zámkoch, zomrel 22.11.2016 v Skalici. V rokoch 1960 – 1966 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, na oddelení figurálnej plastiky (prof. Kostka). Po ukončení štúdia zostal žiť a tvoriť v Bratislave, kde si v roku 1976 vytvoril vlastný ateliér. Po roku 1968 mohol oficiálne vystavovať najskôr obmedzene a neskôr vôbec.
V období 1970 – 1982 vytvoril šesť albumov vo vlastnom náklade. Prezentoval v nich svoje sochy, reliéfy, kresby či koláže, ktoré nemohol verejne vystaviť. V rokoch 1983 – 1988 pôsobil ako externý pedagóg na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V roku 1989 bol spoluzakladateľom združenia výtvarníkov Gerulata. V období 1990 – 2007 pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.
