Tvaroslovie Heleny Sumbalovej vychádza z realistických prvkov, no v procese výstavby obrazu sa dostáva neraz až do polohy abstrakcie, takže len názov, či atmosféra navodená farbou a svetlom, dáva tušiť spojitosť s interpretovanou témou. I keď používa i olej, gvaš a kombinované techniky, najčastejšie maľuje akrylovými farbami a strieda lazúrnu splývavú maľbu s hutnou a pastóznou. Tajomné podkladové štruktúry pohlcujúce i odrážajúce svetlo dosahuje špecifickou technikou valčekovania a na tento skoro reliéfny podklad potom maľuje štetcom i špachtľami svoje fantázie.
Helena Sumbalová hľadá inšpiráciu v prírode, v krajine, v architektúre mesta, v realite života i v medziľudských vzťahoch. Maľuje figurálne motívy, portréty, abstraktné kompozície, ale predovšetkým krajiny.
S obľubou sa vracia k motívom nočných mestských krajín realizovaných v monochrómnych modrých tónoch s jedinečnou skladbou architektonických prvkov, ktoré sú tajomné a poetické, no zároveň i dramatické. Je zaujímavé, že hoci má autorka mestské korene a výrazné intelektuálne zázemie, našla si veľmi osobitý vzťah aj k vidieckej krajine, ktorú interpretuje raz v polohe idylického pohľadu, inokedy ako dramatický vír farebných akordov. Jej figurálne kompozície sú inšpirované históriou, náboženstvom, ale najmä medziľudskými a partnerskými vzťahmi a často prinášajú silný symbolický odkaz a podnet na zamyslenie.
