Autorka sa dlhodobo zaujíma o témy a javy akými sú procesuálnosť prírodných cyklov, rast, kvitnutie a odumieranie, pričom ich sleduje na popredí (alebo pozadí?) súkromného prežívania, v zaujatí psychológiou a starým umením.
Hoci v súčasnej reflexii vizuálneho umenia analýza špecifík médií už nie výrazne potrebná (ani platnosť akademických kategórií už nie je univerzálna), je tu viacero vlastností maľby, ktoré stojí za to artikulovať, ak uvažujeme o tvorbe a pohnútkach konkrétnych autorov a autoriek. Spomeniem tekutosť a modifikovateľnosť hmoty, s nimi spojený aspekt organickosti a schopnosť vytvárať izolované priestorové svety, vlastné interpretácie reality. Tým sa pre Dušanu Vrbovskú maľba stala najvhodnejším prostriedkom alebo, lepšie povedané, cieľom. Sleduje meniacu sa hmotu, telá rastlín a drevín, ktoré klíčia, kvitnú aj degradujú, subtílne zátišia urbánnej vegetácie. Tieto mikrosituácie objavuje a fotí vo svojom domácom prostredí, v panelákovej zástavbe mesta Senica, v predzáhradkách panelákov, parkoch či lesoch. Nejde však o obraznosť nachádzajúcu sa v epicentre, skôr na periférií bežného racionálneho či estetického záujmu. Inokedy prináša do ateliéru suché konáre či polomŕtve kytice a vytvára inscenované zátišia s asociáciou memento mori. Tento prístup, dlhodobý záujem o niečo, čo sa vymyká plánovanej urbánnej estetike, niečo, čo ťaží z jej degradácie, čo vzniká na popraskaných chodníkoch či droliacich sa betónových schodoch minulého režimu, pripomína romantickú “ruinofíliu” 19. storočia. Pojem ruina, samozrejme, nesúvisí iba s architektúrou, jeho význam je oveľa širší. Pavel Sterec a Ondřej Dadejík v knihe Druhá příroda popisujú fenomén, kedy je les, podobne ako antické rozvaliny a iné architektonické rezíduá, symbolickou ruinou.
Vrbovskej tvorba má však aj druhú stránku a tou je mimoriadna vitálnosť, senzibilita a prehodnocujúca nová optika charakterizujúca aj tvorbu iných autorov a autorky tejto generácie. Je to obrat k prírode, pozornosť voči nepopulárnym fragmentom, druhotným materiálom a tiež vegetácii rôzneho druhu. Symbolom takéhoto nového pozitivizmu, ktorý však primárne neťaží z utopického ale skôr dystopického, môže byť aj drobná rastlina prosperujúca v mestskom či priemyselnom prostredí.
Privlastnením si digitálnych fotografických techník a ich aplikáciou do spôsobu maľby vzniká vo Vrbovskej maľbách dialogické napätie digitálneho (odhmotneného) princípu a pomalého, až staromajstrovského spracovania maliarskej hmoty. Rýchly, akoby námatkový, digitálny foto-záznam predstavuje súčasné chápanie a prežívanie reality, spájame ho s princípmi ľahkosti a slobody. A hoci je Vrbovskej proces maľovania detailný a vytrvalý (“staromajstrovský”), v konečnom dôsledku ho charakterizuje práve táto sloboda zaznamenávania, ohýbania a zdieľania obrazu.
Kurátorka: Michaela Šuranská
Dušana Vrbovská (*1992) sa zaoberá maľbou, ktorej štúdium v roku 2019 ukončila na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Počas štúdia absolvovala študijný pobyt v Ateliéri maľby Západočeskej univerzity v Plzni na Fakulte umění a designu L. Sutnara (2016). Je dvojnásobnou finalistkou súťaže VÚB Maľba roka (2023, 2018). Svoju tvorbu prezentovala na dvoch samostatných výstavách - Okraj zorného poľa (Koniareň - priestor pre súčasné umenie, Trebišov, 2023) a Premeny živej hmoty (Rozkvet Gallery, Banská Bystrica, 2022). Participovala tiež na skupinových výstavách - Možnosti transcendence (Galerie výtvarného umění Hodonín, CZ, 2022), Od Natura morta k Viva natura (Dot. Contempopary Art Gallery, Bratislava, 2021), Misia: Priestor (Kláštor Opening, Kláštor Hieronymitánov, Štiavnické Bane, 2020), Obraz (Záhorská galéria Jána Mudrocha, Senica, 2019), Mladá pamäť (Šopa Gallery, Košice, 2019) a i.
