Štefan Papčo: Psycho-vertical

Psycho-vertical je lezecká trasa vo Vysokých Tatrách, vedúca neďaleko hranice medzi Slovenskom a Poľskom. Topograficky ju charakterizujú vertikálne naskladané voľné bloky obrovských kameňov, čím sa zaraďuje medzi najnáročnejšie lezecké výstupy.

Sochárska tvorba Štefana Papča je bytostne spätá s horolezectvom, ktorému sa dlhodobo venuje. Geologické formácie a prostredie hôr mu slúžia ako pracovný priestor a gravitácia, skalná masa či teplota rosného bodu ako materiál. Papčo sa pokúša o (nemožné) pretlmočenie svojej horolezeckej skúsenosti do sochárskeho diela prostredníctvom typického horolezeckého vyjadrovacieho slovníka ako sú kúty, dutiny, špáry či komíny. Medzi extrémnym fyzickým výkonom a extrémnou duševnou disciplínou spočíva mnohorakosť lezenia, často vo vopred choreograficky pripravenom pohybe. Kľúčovým zdrojom umelcovej inšpirácie sa tak stávajú „lezecké skóre“, ktoré horolezci zaznamenávajú priamo do povrchovej štruktúry skál.

Papčo je s týmto prostredím a jeho ekológiou hlboko spätý. Tvorivými postupmi mapuje dejiny alpinizmu a jeho dvojakého postavenia v epoche modernosti. Pracuje s ich protirečivou povahou a zároveň ju odkrýva. Alpinizmus, ktorého „vznik“ sa oficiálne datuje rokom 1760, sa totiž rozvíjal v prepojení s logikou kolonizácie a zdolávania vrcholov, no zároveň zastával antitechnologické stanovisko a propagoval ochranu prírody. V dejinách Československa malo horolezectvo navyše veľmi osobitý podtext. V období sovietskej okupácie sa horolezectvo a vysokohorská turistika praktikovali aj ako spôsob pokojného kladenia odporu voči duševnému útlaku a taktiež ako technika oslobodzovania sa spod opresívneho systému. Lebo jediná úniková cesta, z krajiny s uzatvorenými hranicami, bola v zásade takáto: radikálne vertikálna.

Vysoké Tatry slúžia Papčovi aj ako výstavný priestor. Realizuje vysokohorské výstupy a umiestňuje svoje diela do hornatého terénu, kde sú vystavené vplyvu každodenných zmien počasia. Vyrezávané drevené plastiky tam žijú vlastným životom a vpisujú do seba extrémne poveternostné podmienky. Papčov prístup programovo odporuje akejkoľvek „extrakcii“. Pracuje priamo s horskou hmotou a zisťuje, čo znamená čítať Zem ako telesnú matériu. 

Výstava je poctou legendárnej Galérii Ganku – fiktívnej ustanovizni, ktorú v roku 1982 vytvoril Július Koller v ťažko dostupnej sutinovej tatranskej terase. Výstava bude ukončená aktom pocty, v ktorom umelec, kurátorka a niekoľko pozvaných hostí podniknú symbolický, nenáročný výstup Bielovodskou dolinou, ktorá vedie ku Galérii Ganku.

Na výstavu sme prizvali aj ďalších umelcov a umelkyne, ktorí svojimi poznámkami prispejú k téme „vertikality“ a prejavom jej politiky, gravitácie, hmoty, ale i  k choreografii lezenia a ďalších spríbuznených tém. Okrem iných to sú Zbyněk Baladrán, Juraj Bartusz, Roman Ondák, Lucia Papčová, Lucia Sceranková, Annie Vigier a Franck Apertet (les gens d´Uterpan), ktorí láskavo prijali pozvanie zapojiť sa do tém nastolených výstavou a samozrejme aj fiktívnou inštitúciou Júliusa Kollera, nachádzajúcou sa na pomedzí Zeme a vesmíru.

-------------

Kurátorka: Elena Sorokina
Kurátorka za KHB: Nina Vrbanová