vážna hudba
Koncert ŠKO Žilina
V koncertnom cykle AB vystúpi so Slovenským filharmonickým zborom /zbormajster Jozef Chabroň / hosťujúce teleso – Štátny komorný orchester Žilina so svojím šéfdirigentom Oliverom Dohnányim.
Spoločne uvedú v slovenskej premiére kantátu Ľudstvo na báseň Georga Trakla a text 130. žalmu pre soprán, dvojzbor a orchester slovenskej skladateľky Iris Szeghy. Sólový part diela prednesie sopranistka Eva Šušková.
Program- Juraj Filas
Komorná symfónia č. 2
- Iris Szeghy
Ľudstvo, kantáta pre soprán, dvojzbor a orchester na text Georga Trakla a Zalmu 130
- Ludwig van Beethoven
Symfónia č. 1 C dur op. 21
Iris Szeghy o diele napísala: „Kantátu „Ľudstvo“ som napísala v r. 2011 na objednávku Evanjelického speváckeho spolku Bern/Zürich pre jubilejné koncerty Spolku v r. 2012 v oboch mestách. Premiéra diela odznela v Berne 31. marca 2012.
Ako textový podklad pre zhudobnenie som si zvolila báseň „Ľudstvo“ rakúskeho expresionistu Georga Trakla (1887 – 1914) z r. 1912. Báseň je udivujúca nielen svojím obsahom a stavbou, ale i svojím vizionárstvom – je vojnovo-apokalyptickým obrazom ľudstva, napísaným dva roky pred vypuknutím 1. svetovej vojny, vojny, v ktorej počiatku našiel svoju smrť i mladý básnik sám… Veľmi expresívna vojnová vízia je v básni prekvapivo vystriedaná pašiovým obrazom – obrazom Poslednej večere. Hrôzu „ohnivých kráterov“ a „červených peňazí“ prehlušuje „nežné mlčanie“ chleba a vína a krik zo spánku pod konármi olivovníkov… Cez odvážny obsahový posun získavajú beznádej a zúfalstvo novú tvár, tvár plachej nádeje. K hudobnému umocneniu tohto emočne veľmi silného obrazu som sa rozhodla pribrať k Traklovej básni ďalší text – fragment zo 130.-eho žalmu „Z hlbín volám k Tebe, Pane“ v latinskom origináli. Žalmu, po ktorom básnici a hudobníci siahali v dejinách snáď najčastejšie, keď chceli vyjadriť to najtemnejšie a najpriepastnejšie v ľudskej mysli a ľudskom osude a súčasne dať „volajúcemu“, podobne ako v Traklovej básni, vidinu nádeje.
Text Traklovej básne som zverila zboru, žalmový text – pristupujúci k skladbe až po dosiahnutí pašiového obrazu v zbore – sólovému sopránu. V abstraktnej rovine mi zbor symbolizoval spoločnosť, slepú masu hnanú vášňami a pudmi, sólový hlas zas jedinca ako nositeľa ľudskosti a nádeje. Dramatičnosť obrazu vojnových hrôz v prvej polovici skladby je v jej druhej polovici vyvažovaná meditáciou, žalospevom sólového sopránu. Čím viac sa sopránový hlas rozvíja a dostáva do popredia, tým viac sa ten zborový, ale i orchestrálny „hlas“, zastupovaný sláčikmi, bicími nástrojmi a organom, stráca, ustupuje do pozadia. V závere sa ocitá sólový hlas úplne sám, už len on znie do ticha…
V tomto roku si svet pripomína 100 výročie vypuknutia 1. svetovej vojny, kultúrny svet si pripomína 100. výročie úmrtia Georga Trakla – dojíma ma, že slovenská premiéra môjho diela sa koná práve v tomto pre zamyslenie sa nad cestami ľudstva symbolickom čase. „
